V adventnom stíšení ďakujem
„Vieš byť vďačná napriek tomu, že smrť vzala tvojich blízkych?“ dostala som otázku. Nasledovala aj ďalšia – dá sa na smrť dieťaťa pripraviť? Zatiaľ som odpovedala na prvú… v adventnom stíšení prichádzali spomienky aj jednoznačná odpoveď – áno, život má zmysel a ja mu viem poďakovať.
***
Maminka mi vravela, že ako maličká som za všetko ďakovala. Vraj som občas išla všetkým na nervy. Z ich pohľadu nebolo za čo ďakovať, ja som si dôvod našla.
… život bežal dopredu a prišiel prvý pôrod. Niekoľko hodín som na pôrodnom lôžku v nemocnici vzdychala od bolesti. Občas mi prebehla hlavou myšlienka – ako ľahko a príjemne si šla dnu, ako ťažko vychádzaš. Narodila sa naša prvá dcéra. Manžel prišiel do nemocnice za nami s obrovskou kyticou červených ruží. Obrovská vďaka, že som mama. Obrovská vďaka, že sme rodina. Obrovská vďaka za manželovu radosť, za kyticu, za jeho pozornosť, za jeho vstávanie v noci k dcérke, za umývanie mojich nôh, keď som padala od únavy, za všetky tie drobné i veľké veci bežných dní, ktoré sme spolu žili.
Narodili sa nám ešte ďalšie dve dievčatká. Obrovskú radosť i vďaku som cítila za našu veľkú rodinu. Nesmierne som všetkých milovala. Rodina bola na prvom mieste v rebríčku mojich hodnôt. Rodina bola prvá. Lipla som na nej. Zakladala som svoju hodnotu matky a manželky na nej. Bola som na ňu hrdá a vďačná za ňu.
… potom rakovina objala najstaršiu dcéru. Zabudla som v trápení ďakovať. Strach, lieky, nemocnica, operácie, veľa operácii, malej sa po nich už nechcelo ani bruško zrásť. Často hovorila – kde je Boh, keď bolesť a rakovinu na deťoch dopustí. Boli sme totiž spolu sedem mesiacov na detskej onkológii a videli bolesť a smrť aj iných detí. Zomrela aj ona.
Povedať o jej smrti dvom mladším dcéram bolo najťažšie, čo sme s manželom v tej chvíli potrebovali urobiť. Boli sme však na všetko dvaja. Zvládli sme, aj keď po mojom návrate z nemocnice som nemohla spávať. On ma celé noci držal v náručí. Boli sme aj na bolesť dvaja. Život sa mi videl ťažký, krutý, bolestivý. Vôbec som neďakovala.
… potom o štyri roky po dcére si rakovina vzala aj jeho. Veľmi rýchlo. Tri týždne po objavení nádoru bol pohreb. Rozlúčiť sa však prišiel so mnou jemnučkým pohladením. Och! Všetko na mňa padalo, nevedela som sa dlho ísť medzi ľudí, ani do zamestnania. Dve mladšie dcéry mi pomáhali vrátiť sa do života. Nebola to však starostlivosť o ne, ale ich pozornosť, ich snaha byť so mnou, ich snaha vytiahnuť ma do prírody, k vode, do kopcov. Náš spoločný čas ma prebudil do života. Začala som ďakovať za ne, za ich cit, za objatia, za spoločný čas… a za to, že ony verili mne a ja im.
Hoci smrť svojho milého i našej najstaršej som za tie roky prijala, pamätám si, aké to bolo spočiatku neprijateľné a nezvratné. Dnes môžem hrdo povedať, že svoje dievčatá, s ktorými som ostala sama, som nikdy, ale NIKDY nepovažovala za chúďatká preto, že stratili ocka. Dôverovala som, že sme im už pri počatí dali silu žiť. Veľkú silu a že sú stvorené pre šťastný život. Žiadne chúďatká. Krásne silné dievčatá, nádherné, šikovné ženy. Aj vďaka nim som začala spätne ďakovať za náročné chvíle, keď sa smrť motala okolo nás. Videla, cítila som, že sa dialo len to, čo si naše duše niekde niekedy mimo tento svet naplánovali a všetci sme si ich prežili najlepšie, ako sme vedeli a mohli.
… potom mi prišli do života záľuby. Joga, etikoterapia, astrológia. Cvak. Cvak. Cvak. Pochopenie, pustenie, odpustenie. Našla som vieru, Boha. Bol to však dlhý čas sebapoznávania a chápania súvislostí, že ani choroba a smrť mojich blízkych, ani moja bolesť z ich odchodu sa v našich životoch nezjavili len tak náhodou. Boli dôsledkom predchádzajúcich zrodení, bolesť bolesťou sme vykúpili. Osud. Karma. To mi pomohlo pochopiť, že nie som obeťou života, že nie sme obeťou života, že môj život nebol a nie je ťažký, len ide svojimi koľajami osudu. Jediné, čo môžem urobiť, je prijať ho s pokorou a ďakovať. Teda mohla by som ostať aj v pocitoch obete, ale šla by som ďalej cestou utrpenia, smútku, sťažovania sa, nespokojnosti… Rozhodla som sa inak a viem, že aj moji milí na druhom brehu nám žehnajú šťastie, a tak ďakujem.
ĎAKUJEM za to, že boli, že sme zažili spolu veľa lásky, objatí, smiechu. Keď manžel ochorel, v nemocnici si mysleli, že sme čerstvo zaľúbení, a to sme mali už tri deti, jedno z nich mŕtve, a dvadsaťročné manželstvo.
ĎAKUJEM za to, že vďaka ním som zažila smútok, plač, klesla na svoje dno, aby som v hlbokej pokore k životu i smrti našla pokoj a súcit vo vlastnom srdci, aby som ho vedela otvoriť pre život a lásku.
ĎAKUJEM za to, že som pochopila prúdenie života i prirodzenosť smrti. Mám pred životom a smrťou veľký rešpekt, ale i pochopenie, že sú súčasťou všetkých našich zrodení.
ĎAKUJEM za naše dcéry, za moje vnúčatá, ktorých sa oni dvaja nedožili, ale vďaka nim sú deťúrence tu.
Kde sa rodí vďačnosť? V srdci. Radostnom. Šťastnom. Dôverujúcom. Pokojnom. Súcitnom. Našom.
ĎAKUJEM znovu za všetko s vedomím, že aj moja deväťdesiatštyriročná maminka už moju vďaku berie. Nikomu ňou nejdem na nervy. Predpokladám. Aj tak mi často vďaka prejde srdcom a celým telom ako pocit tepla. Ani vysloviť ju nepotrebujem. Cítim, že je. Cítim, že vytvára mosty medzi živými, ale vytvára mosty aj cez naše životy.
ĎAKUJEM.
S láskou DagmaRA Sarita Poliaková
