Rodáčka z Kysúc Oľga Pohanková je úspešnou autorkou televíznych dokumentov
Mnohé z nich aj režírovala, napísala knihu o holokauste a jej tvorba vyvrcholila vydaním zbierky poézie Made in láska.
Ako si začínala?
Po skončená vysokej školy som začala pracovať v Československej televízii (ČST) v Banskej Bystrici, ako redaktorka pre oblasť kultúry a umenia. O rok neskôr som sa vydala, presťahovala do Bratislavy a pokračovala som v spravodajstve. Spravodajčina je veľmi náročná na čas a tak, keď sa narodila moja dcéra Oľga, odišla som do redakcie publicistiky a dokumentaristiky.
Môj muž pracoval tiež v televízii, navyše krátko po našej svadbe začal externe študovať na pražskej FAMU, to znamená, že sme obaja žili v rýchlom tempe, ale predsa, čas plynul o niečo pomalšie, ako dnes. Život však nie je iba o šťastí, láske, do cesty prichádzali prekážky a tie sa nám v manželstve nepodarilo prekonať tak, ako sme chceli. A do cesty prišla aj ďalšia prekážka týkajúca sa zamestnania. Iba pár mesiacov pred „Novembrom 89“ ma z televízie prepustili napriek tomu, že som participovala na projektoch, na ktorých si ČST v tom čase veľmi zakladala a považovala za akúsi prioritu.
Keď si odišla z televízie, zo dňa na deň sa ti zmenil život ?
Voči televízii som bola dosť ústretová a napokon sama som požiadala, opakujem nedobrovoľne o výpoveď. Nechcela som sa vystavovať zdĺhavým, nepríjemným rozhovorom, stretnutiam na rôznych komisiách, výboroch a pod. Zamestnávateľovi to veľmi vyhovovalo, pretože prepustiť ženu matku nedospelej dcéry, to sa do ich koncepcie vôbec nehodilo. Televízia mi potom veľkoryso sprostredkovala zamestnanie v časopise Televízia, kde som pracovala iba krátko, lebo v roku 1990 som sa vrátila opäť do televízneho prostredia a pracovala na pozíciách redaktor, reportér, moderátor, komentátor. Spomínam si, že môj návrat do televízie bol paradoxne podmienený konkurzom, ktorého som sa musela zúčastniť bez ohľadu na profesionálnu prax. Spravodajstvo bolo opäť na krátke obdobie, no práce tam bolo na „desaťročia“, preto som bola veľmi rada, keď prišla ponuka vrátiť sa k dokumentárnej tvorbe. Z publicistickej tvorby spomeniem magazíny venované rôznym kultúrnym aktivitám, starším občanom, mala som vlastnú talkshow venovanú zahraničným Slovákom s názvom Slovenský svet a mnoho ďalších relácií, ktoré som prinášala ako ich autorka, alebo komentátorka, moderátorka a redaktorka. Niektoré som nakrúcala v USA, Austrálii, Izraeli, niektoré získali aj zaujímavé ocenenia doma a v zahraničí.
Venovala si sa aj výtvarnému umeniu….
Áno. To je krásna a nekonečná téma! Ak sa podarí spojiť televízne umenie s výtvarným, je to niečo, čomu sa človek úplne oddá. U mňa to bolo o to intenzívnejšie, lebo mojim partnerom bol takmer štvrťstoročie výtvarník. Okrem toho, dcéra má výtvarné nadanie. Už od narodenia čo uchmatla, tým kreslila, ceruzky a pastelky skrývala pod vankúš, aby už ráno mohla kresliť po stene, plachte, poduškách a podobne. Vyštudovala Filmovú akadémiu vo Viedni.
Kedy si začala pociťovať potrebu písať básne?
Bolo to niečo celkom prirodzené, mne veľmi blízke. Od školských čias som recitovala, učila sa naspamäť dlhé náročné texty našich klasikov a recitovala ich na rôznych podujatiach.Made in láska je moja prvotina, ale píšem ďalej, lebo ma to baví. Vo svojich veršoch píšem o láske a jej podobách. Vážne aj menej vážne. Raz lásku ochraňujem, inokedy hľadám. Nechcem ju bagatelizovať na úroveň negatív civilizačného sveta, vediem s ňou dialóg, v ktorom celkom prirodzene nachádzam prejavy, ktoré s láskou, jej kultúrou ( ak to môžem tak nazvať), nemajú nič spoločné. Napriek tomu sú s témou späté. Knihu Made in láska s ilustráciami Běly Kolčákovej som venovala mojej dcére, ktorá je momentálne už po druhý raz v Afrike a nakrúca ďalší autorský dokument.
Je všestranná, výtvarne nadaná, aktívne ovláda sedem jazykov (slovom a písmom). Jej starý otec hudobník Siloš Pohanka sa rád ňou pýšil a tvrdil, že za jej talentom sa skrýva sluch, ktorý zdedila po ňom a uplatnila ho najviac v učení cudzích jazykov.
