Mám veľmi rada jeseň. Večerné popíjanie čajíkov. Jedlá, čo sa viažu k tomuto obdobiu a hlavne, mám rada ľudí.
Rána, do ktorých sa prebúdzame na spev vtákov, teplé lúče letného slnka a predstava dní pokoja a sladkého ničnerobenia sú, zdá sa, naozaj preč.
Pravdou je, že už len pohľad na rozkvitnuté lúky, zelené hory, kľukaté poľné cesty, vlny modrozelených morí a či len rozčítanú knihu vedľa postele, na ktorú máme čas, všetko uľahčuje.
Tento čas je preč. Definitívne.
Na moje veľké potešenie so svojou neochvejnou pravidelnosťou môjmu svetu zavládla jeseň. Môj čas.
Mám rada zahmlené zarosené chladné jesenne rána. A vôbec mi nevadí, že sa skracujú dni. Teplé svetlo sviec si so šerom ľahko poradí. Dažde so železnou pravidelnosťou umývajú zem a všetko okolo naberá tie najkrajšie farby.
Čas, keď sa človek musí spoľahnúť sám na seba. Na svoju vnútornú silu do pochmúrnych rán vstať a s rovnakou radosťou, odhodlaním a potešením ísť plniť svoje úlohy. Čas dozrievania. Počítania strát, ale hlavne radosti zo ziskov…
Mám veľmi rada jeseň. Mám rada blízkosť, čo ju vytvára večerné popíjanie čajíkov. Jedlá, čo sa viažu k tomuto obdobiu.
A hlavne: Mám rada ľudí.
Vždy. Ale na jeseň tak inak. Potrebujem cítiť ich prítomnosť. Dotyk.
Teším sa kruhu svojich blízkych. A i tých vzdialených.
A želám to aj vám.
Pretože nie deky, ohne a horúca polievka či varené víno.
Ale iba a len ľudská prítomnosť a pocit spolupatričnosti hreje až do špiku kostí.
Až priamo do srdca. Tak naozaj.
Majte všetci krásnu a radostnú jeseň.
Text a foto Eleonóra Porubcová
