Čo sa to s nami udialo? Osireli sme v duši, stratili niť a zmysel bytia… nevládzeme kráčať a… niet ľudského dotyku, ktorý by dokázal upokojiť nepokojné srdce..
Pochladnelo nám… ozimelo sa… za nechty zachádza… zima sa hlási. A tak je dobre, veď plavky sú letná záležitosť. Sane nachystajte .
Udalosti posledných dní(mesiacov, rokov) – sú pre mňa smutné – kdekoľvek potiahnem prstom a rolujem, jóbovka a množstvo mladých životov odchádza. Náhle… alebo sa stratia a nevrátia zo svojej cesty… alebo si siahnu na život. Čo sa to snami udialo? Osireli sme v duši, stratili niť a zmysel bytia… nevládzeme kráčať a… niet ľudského dotyku, ktorý by dokázal upokojiť nepokojné srdce… a taktiež viera… je len akousi nálepkou a strácame sa v množstve denných prevratov a zvratov a… zvraciek. Boh nie je živý, taký deduško s dhou bradou sediaci na obláčiku, ktorý… nekoná na povel. Ach, človek… ach, ľudia… ach, celá zem.
Keď som bola mladá, mala som pocit, že mi patrí celý svet a zdolám každú nástrahu… a držali ma ruky starých rodičov a ich láska… a záujem o mňa a moje myšlienky… Nahlas som mohla rozprávať o svojich predstavách a smelých plánoch… komu sa dnes deti majú zdôveriť, keď… nik nemá čas, pretože každý stavia vysoké múry a buduje tvrdý biznis, aby žil, prežil, vyžil… zamotávame sa do pôžičiek, hypotekárnych úverov a hľadáme možnosti odkiaľ a koľko a dokedy ma to bude gniaviť… otroctvo… nepokoj… a privedieme na svet deti, lebo tak sa to má a očakáva a… ten čas letí a… večer si povieme dobrú noc a ráno (v lepšom prípade) necháme v igelite na stole desiatu. Klasické rožky so šunkou a nejaká sladká mňamka. Už tie domáce zvieratká sa majú veľakrát lepšie… pohladíme, keď si žiadajú pozornosť. A dieťa… utiahne sa do svojho sveta, nie do modlitby (niet vzor, nenaučili, ako na to….)… ale do nereálnej skutočnosti, ktorú prežíva s neznámymi… a pýta si radu na fórach a v tom množstve odpovedí sa nakoniec stratí a putuje na smrť, lebo zo začarovaného kruhu a neistoty sa nedokáže vymotať a život je príliš nudný a bez farieb.
Je mi smutno za každým mladým životom… keď dieťa umiera následkom ťažkej choroby… tragicky pri nehode… samovražedne… utýrané… Nie je azda dieťa dar???
Naše ticho… naše problémy… náš ťažký život… náš smútok… nám nedovolia sa zastaviť. Egoisticky sa šplháme za kariérou, vyššie a vyššie a aj keď dosiahneme skoro vrchol, chceme viac. Málo je človeku konzumu… málo mu je jedno auto… halušky s kapustou nie sú losos.
Rodičia… deti nám boli zverené! A my – máme milovať tieto stvorenia. Či je láska k peniazom a mamone silnejšia? A prečo? Radšej budem v dialógu zajedať chlieb bez šunky ako… NIET NAD ÚSMEV DIEŤAŤA. A nežiadajú veľa – objatie, rozhovor, teplé slová, pocit istoty, spoločný výlet za humná domu… Smutno mi je… ťažko… a nerozumiem niektorým. Chlad rodiča je horší ako rakovina.
Nikdy nie je neskoro… vždy je nový deň a možnosť zmeniť staré a..
Požehnaný čas.
Volám sa Alenka Medvecká. Mám 48 rokov a žijem na Orave. Som učiteľka, ale dnes už len doučujem deti online, pretože sa starám o manžela ako opatrovateľka. Mám teologické vzdelanie, som aj špeciálny pedagóg. Moja rodina sa nedávno rozrástla o vnučku. Syn s manželkou žijú na Zemplíne. Prekladám, ilustrujem, píšem knihy, maľujem, venujem sa rodine.
