Keď som bola na strednej škole, bola som zapálený ”darwinista”. Strašne sa mi to páčilo, tá logika vývoja. Kvapka ku kvapke, koacervat, prvoky až po človeka. Také jednoduché a logické. A čím som bola staršia, tým menej som vedela. Ako sa môže niečo tak dokonalé ako človek, vyvinúť za 9 mesiacov? Ako je možné, že tak dokonale funguje mravenisko? A včelí úľ? A tá mala osička, ktorá vyzerá presne ako besná osa, len neštípe. Nemusí, lebo vyzerá ako nebezpečná osa. A stromy? Ako je možné, že niekto skladá nádhernú symfóniu, maľuje krásny obraz, píše báseň. Smrť. A je z neho len kôpka masa a kosti. Kde je tá energia tvorby? Kam sa podela?Ľudské telo je zázrak. Viete si predstaviť takú výkonnú pumpu ako srdce? A tie potrubia ciev? Zázrak fungovania oka. Ucha. Porežete sa a za pár minút sa krv zráža, rana sa celí. Dvojšpirála DNA, anténa k vecnosti.
A tak som prestala veriť na pána Darwina a prestala skúmať, odkiaľ sme. Je mi jedno, či nás stvoril boh, či mimozemšťania aj s dutým satelitom Zeme, s Mesiacom. Či sme len hologramy čohosi. Či je to tu Matrix. Či naozaj čas neexistuje.
Proste tu nejako sme. S dokonalým ľudským telom.Endokrinny, lymfatický, imunitný systém.Máme v sebe silnú, takmer neporaziteľnú armádu, pripravenú brániť a chrániť.Vnikne nepriateľ, veliteľské centrum vyhodnotí vypracuje taktiku, vyberie zbrane. Pešiaci zaútočia a väčšinou zvíťazia. Niekedy nie, tak odídeme, odkiaľ sme prišli. Ale nastavení sú tak, aby sme prežili.Všeličo sme sa už naučili. Vieme poslať do tela nepriateľa s tupým mečom, aby tá naša armáda ypracovala taktiku, techniku, stratégiu a zvíťazila. V tej včeličke, v tom vpichu, alebo na lyžičke dopravíme oslabeného nepriateľa dúfajúc, že telo sa ho naučí rozoznať a zničiť. A keď príde ten ozajstný nepriateľ, veliteľské centrum naučenú stratégiu zopakuje. Väčšinou to vyjde. Zriedkavo to veliteľské centrum zmätieme a nastane chaos.Telo si často pamätá stratégiu boja navždy. Niekedy treba znova po rokoch urobiť generálku.Ale najjednoduchšie a najsprávnejšie je, keď príde pravý nepriateľ a naša armáda zabojuje. A zvíťazí a zapamätá si, ako na tohto votrelca treba. Sama sa ubráni.
Teraz nás navštívil akýsi čudný votrelec. A aj my sme už čudní. Neživotaschopní, oslabení. Neprirodzenými tehotenstvami a pôrodmi, stravou, stresom, životným prostredím… A premnoženými divnými včeličkami, ktoré našu armádu obrancov robia lenivými a dezorientovanými. A ešte čímsi. Presvedčením vlastnej výnimočnosti a nadradenosti. Sme pánmi tvorstva. Vraj. Nuž aký pán, taký krám! A zrazu sa nám tvrdia, že keď už dostaneme takmer hotovú zbraň, tú inú čudnú včeličku, naše telo bude vedieť bojovať. No isto! Naša armáda si povie, robota urobená. Sadne, vyloží si nohy na stôl. Alebo sa naštve, čo za chaos nám ti vyrábate a bude sa priečiť. A zrazu nám tvrdia, že hotová zbraň je lepšia ako tá naša, získaná našou taktikou a stratégiou. A bojom. Prekonaním choroby. Ale nevedia, ako dlho bude fungovať. Či vôbec bude fungovať. Či tých nepriateľov nebudeme už sami produkovať. Nevedia, či keď príde nepriateľov brat, či bratranec, či to tá naša armáda rozozná. Či ho rozozná tá dodaná zbraň. Možno, snáď, azda, asi…
A ešte nám tvrdia, že nepriateľov nemôžeme vpustiť dnu. Ani za svet. Tak rúškom a respirátorom zavrieme vchody, ruky vydrhneme dezinfekciou. Necháme našu armádu spať. Nedáme jej šancu bojovať. A keď armáda nebojuje a necvičí a netrénuje, stratí silu a ostražitosť. Zbrane zhrdzavejú. Svaly vojakov ochabnú.
Navštívil nás čudný votrelec a ešte čudnejšie s ním chceme zatočiť. Veliteľské centrum našej vlastnej obrany sleduje a neveriacky krúti hlavou.
Nech teda ako ten pánboh v pesničke od Elánu, čo kývol rukou a šiel.
Nech teda nekývnu znechutene rukou.
Nech nevypnú ovládacie panely.
Lebo budeme v „prdeli.“
Ľubica Fajnerová, Kanada
Ilustračná foto Depositphotos.com
Leave a Comment