„U nás sa staroba považuje za infekčnú chorobu,“ hovorí Juraj Kukura

Vek je podľa mňa oveľa väčšia hlú­posť ako smrť. Nie som z tých, ktorí veria na to, že človek je taký starý ako sa cíti. Človek je jednoducho taký starý, aký je. U nás je to o to ťažšie, že sa staroba považuje za „infekčnú chorobu“. Všade na svete, dokonca aj tam, kde nemajú rodinnú štruktúru takú silnú, staroba vyvoláva úctu, pokoru a vážnosť. U nás sa považuje za zlyhanie. Samozrejme sa ale nechcem sťažovať, pokiaľ viem prejsť mojich pätnásť kilometrov denne a dokážem odohrať trojhodinové predstavenie, tak na to vlastne ani nemám právo.

Čo vám toto obdobie života  dáva, čo vám vzalo?

Nie som ten typ človeka, ktorý zvykne bilancovať. Každé obdobie v živote človeka má svoje pozitíva, aj negatíva, ale ja sa tým veľmi nezaoberám.

Povedzte, ako si užívate život?

Snažím sa, lebo ako možno viete – už pred sebou bohviekoľko času nemám. Po pomerne komplikovaných peripetiách sa mi podarilo „získať“ hrobové miesto na bratislavskom Ondrejskom cintoríne. Keď mi prišlo povolenie, tak tam bolo napísané – Jurajovi Kukurovi sa udeľuje na Ondrejskom cintoríne povolenie na hrobové miesto. Toto povolenie platí tri roky, dovtedy musí byť úkon vykonaný. To bolo pred dva a pol rokmi, takže mi ostáva šesť mesiacov života. Ak nebude dovtedy po mne, tak mám problém! /Smiech./

Akú máte ešte motiváciu, čo vás poháňa dopredu?

Predovšetkým divadlo dáva zmysel môjmu životu. A samozrejme rodina, bez ktorej si môj život neviem predstaviť – moja úžasná manželka Táňa a syn Filip, ktorý je lauerátom mnohých medzinárodných prestížnych vedeckých ocenení či vnučka Ella, ktorá začala chodiť do školy a mačka Lola.

Boli ste v mladosti veľkým idolom žien, ktoré sú teraz našimi čitateľkami. Možno niektoré z nich už nemajú veľa motivácie do života. Čo by ste im vy odkázali?

Ja si myslím, že sa oplatí žiť, v akomkoľvek veku, aj keď netvrdím, že je to vždy ľahké. Ale už len ten luxus, že žijeme v mieri, slobode, máme čo jesť a čo piť je vec, ktorú by sme si mali vážiť a žiť najlepšie ako sa dá.

Ďakujeme za rozhovor Jurajovi Kukurovi

Foto  Peter Chvostek, Jakub Dvořák,Wikipedia

Vaše komentáre