Tak už aj tento mladý chalanisko je dedo. Pamätáte sa, moderátor Štefan Nižňanský!

Môj prvý vnuk Patrik (Paťko) mi vtrhol do života na konci októbra  2010, keď som ešte posledné dva mesiace „bojoval“ v riaditeľskom kresle Slovenskej televízie. Naša dcéra nás ubezpečovala, že to bude dievčatko, očakávali sme teda Veroniku. Ja ako hrdý dedko som ale to prekvapenie iba uvítal.

3.januára 2011 som sa vďaka hlúpemu a nepremyslenému zákonu o vytvorení RTVS ocitol zo dňa na deň bez práce. Mal som 57 rokov, aj do predčasného dôchodku ostávala ešte celá päťročnica… Fúra času a času, ktorého sa mi od osudu dostalo. V priebehu celého produktívneho veku a práce v médiách, v politike, vo verejnom živote i v podnikaní mi voľné hodiny vždy chýbali. Tak som si povedal, že nebudem hlúpo sedieť pred obrazovkou v petržalskom paneláku a že nastal čas plniť si večne odkladané ciele aj odsúvané plány z mladosti. Ešte som ani nenamočil pero do kalamára, už som bol dokonca dvojnásobným dedkom!  Následníka rodu Nižňanských – Viktora -(Vikinka)  nám darovala nevesta iba o tri mesiace neskôr. Bolo to požehnanie i dar z nebies a tí malí drobčekovia ma úplne „pobláznili“. Nevdojak som im chcel vynahradiť všetko to, čo som nemohol dať svojim deťom, keďže som bol ako redaktor a moderátor televízneho spravodajstva doma veľmi málo. Opatroval som ich, kočíkoval, venoval som im všetku pozornosť  i čas. A boli pre mňa aj veľkou inšpiráciou k literárnej tvorbe. Svoju prvú knižku „O dvanástich trpaslíkoch“, ktorú som napísal v roku 2012 som venoval  práve im dvom. Písal som ju v tvorivom azyle medzi borovicovými lesmi na Záhorí a ako chlapci rástli, chodievali  pochopiteľne s nami cez víkendy na chalupu.  V záhrade medzi plotmi som vytvoril rozprávkové prostredie dreveného capka Gregora Veľkého so strigôňom Sajchudžinom, ktorý mojich maličkých sadrových aj literárnych trpaslíčkov prenasledoval a ohrozoval. Do tvorby som zakomponoval aj nápad s experimentom, ktorý sa mal prejaviť a osvedčiť až po rokoch… Do deja niekoľkých rozprávkových príbehov som zakomponoval i postavičky ľudských bytostí, malých chlapcov so zhodnými menami.  Bol som zvedavý ako budú reagovať, až zistia, že sa dostali do rozprávky.   A veru aj sme sa tak cítili počas „krstu“ knižky  v roku 2013 v Jezuitskom kostole v Skalici. Sudičkami boli tri najznámejšie Záhoráčky: Marína Kráľovičová, chalupárska suseda  Zuzana Kocúriková i mladá spievajúca herečka Mirka Partlová. Ku knižke som dal zložiť originálnu pesničku, ktorú naspieval  veľký kamarát malých detí Marián Čekovský.

Vnuci rástli, volali ma „dede“ a naše puto silnelo. Každou prechádzkou keď som im pri zaspávaní v kočiarikoch spieval, keď som im pri zaspávaní popoludní  aj večer musel porozprávať „píbeh“ (príbeh). Tak som si vymýšľal, fabuloval  ostošesť, púšťal fantáziu na špacír.  Páčili sa im aj moje rozprávky, rovnako ako školákom, s ktorými som sa po celom Záhorí a v iných mestách Slovenska stretával na besedách.

A po troch rokoch, keď som medzitým napísal  a vydal dve knihy literatúry faktu pre dospelých („Televízne črepiny v zamate“, „Lesk a bieda slovenského hokeja“) , keď som mojich vnukov učil korčuľovať, bicyklovať, hľadať hríby a túlať sa i ukrývať v lesoch, zopakoval sa zázrak zrodenia.

Na svet prišli Daniel (Daninko) a o tri mesiace po ňom náš najmenší a najmladší drobček Sveťko. Takže som dedko so štyrmi vnukmi , v kútiku duše veriaci, že si s nimi ešte raz zahráme spolu hokej…

Úplne mi zmenili život, stiahol som sa z verejného života, stal sa skoro „profesionálnym dedkom“.  Znie to možno pateticky, no fakt som až pri týchto chlapcoch pochopil pravý zmysel života. Snažím sa im dať a naučiť ich všetko, čo taký ozajstný, pravý starý otec môže chlapcom do života odovzdať.   Kvôli nim som sa na staré kolená naučil variť aj prať na automatickej práčke. Lebo nemôže byť pre mňa nič lepšie, ak doma vyhlásia, že „idem k dedkovi na halupu gazdovať…“  A to aj vtedy, keď ochorejú a ja ich pod borovicami za týždeň až desať dní vyliečim.

Mnohému ma ale aj oni naučili, pripomenuli mi dávno pozabudnuté drahocennosti bežného života. Detská láska, úprimnosť a priamosť je nenahraditeľná. Vďaka nim sa stále vraciam do detstva a mladosti. Jašíme sa, hráme na indiánov, na mušketierov aj rytierov, na vojakov, hrávame futbal, bicyklujeme sa po poľných i lesných cestách. Učil som ich plávať, poznávať vtáky, plaziť sa, vyliezať na stromy, hádzať kameňmi, strieľať z luku aj z kuše, zakúsili so mnou spať pod stanom.

A keďže som spravodlivý dedko, napísal som ďalšiu rozprávkovú knihu s novými fantazijnými príbehmi  „Záhorácki permoníci“ aj pre tých dvoch mladších. Aby si nezávideli…

Do ich výchovy  u rodičov sa s manželkou nemiešame, no keď sú u nás v Petržalke alebo na chalupe, platia naše pravidlá, zvyky, postupy.  No rešpektujeme stravovacie zvyky a nastavenie od rodičov, aby sme im z detstva nerobili  zase úplný „hokej“.

Ako postupne rastú, menia sa ich záujmy aj naše povinnosti starých rodičov. Veď s tými školáčikmi už aj čítame, rátame, kreslíme, hráme množstvo spoločenských hier. V mnohom sú si moji vnuci podobní , no každý  z nich je iný, odlišný a má svoju osobnosť. My s babinou ich ľúbime, rešpektujeme i rozmaznávame.

Teraz v lete sme s nimi precestovali celý región Záhoria aj Moravu a spoločne spoznávali všetky dostupné, veku a záujmom primerané atrakcie a zaujímavosti akými sú : ZOO v Brne, v Hodoníne, v Zlíne, Kovo ZOO v Starém Měste, Vodný svět v Modré,  Bobria lávka v Kuchyni, zámok a železný mlyn v Holíči atď. Chodievame s nimi na Záhorácke piesky s ukážkami vojenskej techniky, na rytierske turnaje na Červený kameň , do Holíča, na Sekulské remeselné dvory a podobne.

To je však môj pohľad.  Dúfam, že ten ich – po mnohých rokoch– sa nebude príliš odlišovať  a ostanú im na dedka pekné spomienky. Ako mám ja na toho môjho.

Text a foto   Štefan Nižňanský 

Vaše komentáre