Ruky mojej mamy

Prišla som pozrieť mamu. Sedela pri stolíku v kresle, ruky mala položené na Svätom písme. Keď dokončila svoju rannú modlitbu, zavrela knihu. Ešte chvíľu sedela v tichu a v pokoji. Potom vstala a priniesla chlieb. Spolu sme sa naraňajkovali. Prečítané slová z písma doznievali i v našom rozhovore …

Pomaly sme prešli na iné témy, ktoré mamu v posledné dni oslovili. Pozorovala som jej ruky, ktoré gestikulovali a pomáhali jej vyjadriť emócie, ktoré slová sprevádzali. Počúvala som ale moja myseľ sa presunula o pár desiatok rokov späť. Keď tie isté ruky vytvorili náruč a kolísali uplakané dieťa. Ruky, ktoré ma kŕmili, obliekali, uspávali. Ruky, ktoré ma držali za ruku a sprevádzali na prvých prechádzkach. Ruky, ktoré mi ukazovali ako, čo urobiť, upratať, navariť, upiecť,.. Ruky, ktoré boli od rána do večera v pohybe, aby náš domov mal všetko, čo sme potrebovali.

A keď všetko bolo tak ako má byť, mama si sadla na gauč, zobrala ihlice, košík s vlnou a jej ruky sa opäť dali do pohybu aby čosi štrikovali. Tie chvíle som mala najradšej, mama sa stíšila a pokojne rozprávala príbehy o tom ako to bolo, keď…. Príbehy veselé, pri ktorých sme sa všetci smiali. Príbehy smutné, pri ktorých sa nejedna slza skotúľala. Jej príbehy boli zo života, z jej života, tak ako ho prežila a ako ho ona videla. A tak jej pohľad na život prechádzal i na mňa. Videla som dlho svet jej očami až prišiel čas pozrieť sa naň i tými svojimi.

Zajtra by sa mama dožila 96 rokov, deň predtým som jej priniesla nákup na oslavu. Všetko na chlebíčky a jej povestnú trojposchodovú tortu s karamelovým krémom. Dva roky už nie je medzi nami a ja stále vidím pohyb jej rúk, keď tortu pripravovala. A vravela, na čo nesmiem zabudnúť, keď tortu budem piecť a zdobiť sama, keď ona už nebude vládať.

Pozerám na ruky plné vrások. Vystupujú na nich prácou a časom opotrebované žily. Ruky mamy, ktoré ostanú natrvalo spojené s mojim životom. A pozriem i na moje ruky,… sú rovnako dotknuté časom ako tie tvoje mama.

Text a foto Veronika Bahnová