„Niekedy sme si pripadali ako čarodejnice.“ Kvetka pracuje v krompašskom laboratóriu 40 rokov, má zaujímavé koníčky a aktívny život

Kvetoslava Ďorková, rodáčka z Krompách, pracuje v Nemocnici AGEL Krompachy. Veselá a energická laborantka začala v laboratóriu krompašskej nemocnice pracovať hneď po strednej škole a pracovisko nevymenila celých 40 rokov. O zmene  by uvažovala jedine v tom prípade, keby mohla byť na potulkách prírodou. 

Kedy ste nastúpili do krompašskej nemocnice? Ako si spomínate na vaše pracovné začiatky?

Hneď po škole. Veru, už je to 40 rokov na jednom pracovisku, v tých istých priestoroch. Kolegyne sa striedajú, analyzátory sa menia za novšie a rýchlejšie. Keď som nastúpila, bola som najmladšia. Moje pracovné pomôcky boli kalkulačka, skúmavky, sklenené pipety a pracovné postupy definované pre jednotlivé laboratórne skúšky. S dôrazom, že musím pracovať presne, ale hlavne správne, sa začínal môj každý pracovný deň. Presný výsledok nemusí byť správny – to je rétorika laborantov. Spomínam si, že po mojom nástupe som dva týždne nerobila nič iné, len pipetovala a pipetovala. Pri vyšetreniach sme ústami pipetovali kyseliny, zásady, a dokonca aj moče. Raz som neopatrne pipetovala amoniak, ktorý sa mi na pár sekúnd dostal do úst a spálil mi celú sliznicu. Zliezla mi koža, ako hadovi (spomína Kvetka už s úsmevom). Automatická pipeta, to vám bol len vynález!

Čo znamená pojem zdravotnícky laborant v minulosti ?

Viete, ja nesmierne obdivujem či už biochemikov alebo vedcov, ktorí dokážu vymyslieť pracovný postup na jednotlivé vyšetrenia. Pri stanovovaní akýchkoľvek hodnôt v ľudskom sére alebo krvi dokázali vymyslieť pracovné postupy, pri ktorých sme skúmavky so vzorkami zohrievali, varili, chladili, mrazili, prelievali, dokonca preháňali acetylénovým plameňom. Niekedy sme sa preto cítili ako čarodejnice.  Namerané  hodnoty sme prepočítavali a lekárovi sme dávali zmysluplný výsledok pri hodnotení stavu pacienta. Práca laboranta bola v minulosti viac laborantská ako dnes. To, aký bude výsledok, veľmi záležalo od šikovnosti laborantky. Vyšetrovaných parametrov bolo málo a diagnostika bola pomalá.

V čom spočíva práca laboranta v súčasnosti?

Automaty nahradili naše ruky. Vzorky si sami naberajú, miešajú a vyhodnocujú. Teraz musíme dávať pozor na upchaté ihly či prasknuté hadice a musíme dolievať pracovné roztoky. My sme takí údržbári starajúci sa o chod laboratórnych strojov, aby nedávali nezmyselné výsledky vzhľadom na stav pacienta. Práca v laboratóriu je veľmi rozmanitá. Každý z nás musí ovládať všetky úseky, aby vedel počas 24-hodinovej prevádzky obslúžiť celé pracovisko. Úzko spolupracujeme aj s lekármi, s ktorými v prípade potreby konzultujeme sporné výsledky.

Čo je na vašej práci najťažšie?

Najhoršie sú nočné služby, počas ktorých na niektorom z oddelení krváca pacient. Je to hrôza. Keďže nie sme transfúzna stanica a nemáme krvné konzervy jednotlivých krvných skupín vo väčšom množstve, musíme ich nakupovať. Krv vhodná na transfúziu vydrží uskladnená maximálne 30 dní. V prípade potreby väčšieho množstva musíme kontaktovať okolité transfúzne stanice. Je to veľmi stresujúce. Krv zháňame v susedných okresoch aj krajoch a niekedy nás prepadáva zúfalstvo. Voláme rad-radom a prosíme za cudzieho človeka, ktorý o tom ani netuší. S pacientmi nie sme v priamom kontakte, no v prípade podobných komplikácií sa snažíme urobiť maximum.

Vedeli by ste si predstaviť prácu na inom oddelení?

Keďže prácu laborantky vykonávam už skoro celoživotne, tak určite nie. Aj keď je toto povolanie náročné a vyžaduje si maximálnu sústredenosť, považujem ho za dostatočne napĺňajúce, a to hlavne vtedy, keď prispejem svojou časťou práce k záchrane života.

Poďme k záľubám a životu mimo nemocnice. Myslím si, že psychická náročnosť tohto zamestnania vyžaduje určitú dávku odreagovania sa. Je to tak?

Inak sa to ani nedá. Prechádzka so psíkom po okolitej prírode je moja milá povinnosť. Mám veľmi rada túlanie sa  po lesoch. Chodníky vyšliapané ich obyvateľmi, tiché, neznáme. V zime je to fascinujúce o to viac, lebo viete, kto po nich prebehol pred vami. Mojou veľkou vášňou sú bežky. Už 17 rokov netrpezlivo čakám na prvý sneh. Brázdim lúky, cesty upravené aj neupravené trate. Mám rada výzvy a objavovanie všetkého nového. Naše podnebie nám ponúka všelijaké  možnosti. Jar a jeseň ma napĺňajú prechádzkami lesom, leto je o plávaní a zima, samozrejme, o bežkách. Záhrada je tiež mojou radosťou. Bojujem zo všetkých síl  s kadečím, než sa dopestujem k paradajke, zemiakom či reďkovke. Pustila som sa aj do pretváraní nábytku v štýle vintage.

Stačil mi pohľad na manžela pri práci s pásovou brúskou. Keď som ju chytila do rúk, išlo to už samo. Stoly, dvere, obklady, nábytok, všetko zmenilo svoj vzhľad. Doma som si urobila mini záhradu s nádychom japonského štýlu. Sú to moje lesy a skaly v mini verzii. Aby toho nebolo málo, ručné práce vykonávam hlavne počas zimných večerov. PS: Nerada varím.

 Čo vás napĺňa šťastím?

Samozrejme rodina. S manželom sme si vzájomne oporou. Moji dvaja synovia sú starostliví otcovia svojich rodín. Obdarovali ma vnučkami, ktoré mi vnášajú slnko a radosť do života. Sme milujúci starí rodičia so všetkým, čo k tomu patrí, a teda, radi rozmaznávame. 

Informácie poskytla Mgr. Martina Pavliková

Hovorkyňa skupiny AGEL SK

Vaše komentáre