Naozaj neviem, čo vlastne chcem?!

Moje manželstvo bolo  veľkým omylom. Áno, brali sme sa s mužom z veľkej lásky, narodili sa nám dvaja synovia, ale manžel dosť skoro podľahol alkoholu. S pribúdajúcimi rokmi čoraz viac času trávil v pivnici nášho rodinného domu medzi sudmi vína, ktoré sme sami vyrábali. Manžel bol totiž vinár. Pestovali sme hrozno, narobili sme sa ako kone, ale čo z toho, keď začal nekontrolovateľne piť. Veľakrát sa stalo, že sa tak spil, že ani nevládal vyjsť z pivnice hore a ľahnúť si do postele. Ráno som ho našla na zemi, prikrytého nejakými handrami, ktoré v opitosti našiel. Neskutočne mi to začalo ísť na nervy. V dome nič neurobil, len popíjal a spal. Roky som sa s ním takto trápila, ale pred 10 rokmi som si povedala, že dosť. Po mame som zdedila dom v kúpeľnom mestečku. Rozhodla som sa, že ho prerobím, presťahujem sa tam a budem prenajímať izby hosťom kúpeľov. Veľmi som sa sama žena natrápila, kým som to ako tak dala dokopy. Peňazí nebolo nazvyš, musela som si zobrať aj hypotéku, ktorú dodnes splácam s odretými ušami po dvojročnom kovidovom výpadku. V najťažšom období, keď som rozbiehala svoj biznis, sa na mňa nakontaktovala moja prvá láska Ivan. Bol už vdovec a tak sme si mysleli, že by sme to mohli spolu skúsiť. Veľmi som potrebovala mužskú ruku a Ivan sa vedel okolo penziónu obracať. Najskôr chodil len na víkendy, potom zostal aj týždeň, dva. Asi po roku mi navrhol, aby sme sa zobrali. Nesúhlasila som. Bol síce sklamaný, ale neprestal ku mne chodiť. Mám 67 rokov a dnes naozaj neviem, či ho chcem, alebo nie. Keď je u mňa, vadí mi jeho prítomnosť a keď odíde, je mi za ním smutno. Neviem, čo chcem. Poraďte mi, prosím!

Vaša Eva

Foto Depositphotos.com

Vaše komentáre