Kto nežiarli vraj nemiluje

V prvom manželstve som zažila, čo to znamená smažiť sa v ohni žiarlivosti. Zapovedala som sa – to už nikdy! Osud mi ale paradoxne nachystal ešte jednu skúsenosť.

Keď som sa prvýkrát vydala, mala som tridsať a Pavol mal o sedem viac. Bol veľký fešák a sveták. Dievčatám sa páčil a on to dobre vedel. Ako muzikant mal veľa známych, kde sa objavil, tam sa naňho lepili jeho obdivovateľky. Chovali sa k nemu veľmi dôverne a aj Pavol k ním. My dvaja sme skoro nikdy neboli sami. Vyzeralo to, že Pavlovi taký život vyhovuje a ja som sa tvárila, že mi to nevadí. Hrala som tolerantnú manželku – čo iné mi zostávalo? Vedela som, koho si beriem a bola som na to aj pyšná. Skoro som si však uvedomila, že to nezvládnem. Pavol ma provokoval, jeho chovanie ma ničilo a ja som žiarlila a žiarlila. Bola som utrápená a cítila som sa hlúpo a trápne. Nebola to láska, ale dostihové preteky. Za dvadsať mesiacov sme sa našťastie bez problémov  rozviedli.

Po dlhom čase som  stretla Viktora a to bola na hojivá náplasť na moje boľavé srdiečko. Od začiatku našej známosti bol na svete len pre mňa – v každú dennú i nočnú hodinu. Stále milý, pozorný a absolútne verný. V mojej prítomnosti sa dokonca ani len nepozrel na iné ženy. Hovorieval, že  mu záleží len na  poctivom a trvalom vzťahu. Bolo to veľmi upokojujúce… Zakrátko sa ku mne nasťahoval a ja som bola šťastná. Našla som muža, s ktorým som sa dobre cítila – spolu sme trávili každú voľnú chvíľu. Niekedy síce na mňa žiarlil, ale čo na tom? Príčinu som mu nezavdávala, takže som to skôr považovala za dôkaz jeho lásky ku mne. Po mojich predchádzajúcich skúsenostiach mi to vlastne lichotilo. Ale po čase to začalo byť nápadné. Kedykoľvek som sa začala rozprávať s iným mužom, Viktor sa začal hrozivo tváriť – a potom vybuchol. Vôbec nebolo dôležité, či išlo o známeho z domu, o kolegu z práce alebo čašníka – v každom cudzom chlapovi videl svojho soka! Snažila som sa ho ubezpečiť, že k žiarlivosti nemá žiadny dôvod, to by som mu nikdy neurobila, ale všetko sa znovu opakovalo. Netrvalo dlho a ľudia v okolí si všimli, že s mojím novým priateľom sa niečo deje. Najmä moja sestra Alena ma vtedy varovala: „Čo nevidíš, že to v hlave nemá v poriadku? Dávaj si pozor!“

Ale ja som  nič nechcela počuť. Tak to išlo niekoľko mesiacov. Potom mi Viktor daroval  mobilný telefón a mňa konečne napadlo prečo. Celý deň ma v pravidelných intervaloch kontroloval, kde som, s kým a prečo, dokonca si spočítal, koľko času potrebujem na cestu domov. Ak som sa zdržala, musela som to poriadne zdôvodniť, inak bol oheň na streche. To si už nebral servítky na ústa. Tušila som, že ma tajne sleduje a špehuje.

„Samé podozrievanie, čo mi už vôbec neveríš?“ vybuchla som po jednom takomto výsluchu, ktorý sa odohral na  chodníku. „Udusím sa vedľa teba, takto to predsa ďalej nepôjde.“

Viktor začal omieľať  svoju  prednášku o čestnej, poctivej a oddanej láske a mne ušli nervy.

„To sa už nedá počúvať. Radšej som mnou hore ani nechoď a vráť mi kľúče!“

Viktor zbledol a potom sa na mňa tak pozrel, že mi až husia koža naskočila.

„Nezahrávaj si so mnou, lebo budeš ľutovať.“ Obrátil sa na podpätku a odišiel.

Prvý, druhý a tretí deň sa neozval, ale dávala som pozor a vždy som sa na ulici rozhliadla, či ma odniekiaľ nepozoruje. Potom som si oddýchla. Možno je rozumnejší, ako som si myslela a dá mi pokoj. Určite vie, že o tých niekoľko vecí, ktoré u mňa má, nepríde.

Asi o týždeň sme  s Alenou išli do kina. Vracali sme sa po polnoci a na zastávke električky sme sa rozdelili – každá z nás to mala domov len niekoľko krokov. Zamierila som k svojmu domu, už som videla jeho vchod, keď sa na mňa zozadu niekto  vrhol a strhol ma na zem. Viktor! Bil ma hlava –  nehlava s tvárou stiahnutou od zúrivosti. Viem, že som sa snažila kričať o pomoc. Potom som zbadala, nôž a stratila som vedomie.

Prebudila som sa v nemocnici a pri mojej posteli sedela Alena. Vďaka Bohu!

Sestra mi zachránila život. Chvíľu na zastávke otáľala a pozerala sa za mnou, takže z diaľky  uvidela, že ma niekto prepadol. Krikom ku mne dobehla, ale Viktor ma stačil bodnúť. Prišla policajná hliadka, ktorú ktosi duchaprítomne zavolal, takže Viktor ďaleko neušiel. Mňa a Alenu záchranka odviezla. Bola som zranená dosť ťažko a niekoľko týždňov som ležala v nemocnici.

Viktor bol odsúdený a je vo väzení. Unikla som jeho chorobnej žiarlivosti a násilníckej povahe len vďaka náhode. Ale čo keď ho pustia?

-ms-

Vaše komentáre