Ráno som vynášala do popolnice smeti, na konci ulice vidím vnučku s ockom, po ulici za mnou sa šinul veľká náklaďák. „Opatlne, babinka!“ varovala ma zdiaľky vnučka.
Poobede ideme za rúčku, mám už hlavu plnú tých všetkých hrozných nenávistí, čo pretekajú cez pohár, ale je biely deň a vnučka povie: „Aká klásna obloha!“ Klenie sa na konci ulice naspodku skoro priezračná beloba, trošku sa prehupne do siva a celkom nad nami takmer temná. Ale kdeže – to je „pozli, fialová!“ Človek má bohatý svet, ak vie vnímať tie prosté veci. Zvuk, chuť, farbu, vôňu, hmatom jemnosť detskej ručičky. A keď sa vnučka pritúli k rukávu, na konci ktorého je mäkučký plyš. A odrazu vás pobozká.
Text a foto Gabriela Rothmayerová
Karol Hrčka, vynikajúci kuchár nám stále ponúka jedlá, spracované do dokonalosti. Také sú aj tieto…
Na Dôchodku: Kapitola Plná Života Dôchodok je obdobím, kedy sa zatvárajú jedny dvere a otvárajú…
Našla som vo svojom archíve túto fotografiu. Je z roku 1972 z vysokoškolského volejbalového turnaja.…
Cystická fibróza patrí k dedičným ochoreniam a prejavuje sa prevažne pľúcnym postihnutím. Svoje o tom vie aj mladá…
Každý je... z nejakého chovu. Naše sliepočky - z voľného a s výbehom a bežia…
„Cítite tu vôňu? Nádhera! Nie je to náhodou lipový kvet?“ - pýta sa pani pracujúca…
Leave a Comment