„Zdravá, šťastná a veselá žena je najkrajšia,“ hovorí Emma Tekelyová

Na ktoré obdobie svojho života najradšej spomínaš?

Zatiaľ pozerám stále dopredu. Jedna z prvých televíznych hlásateliek STV Elenka Galanová mi kedysi vyveštila, že sa dožijem 94 rokov, tak zrejme ten čas len príde.

Ako sa dnešnými očami pozeráš na módu, ktorú si predvádzala ako modelka?

Práve nedávno som oživila staré fotografie, lebo v SNG bola po prvýkrát výstava módy a teraz vychádza kniha módna fotografia Karol Kállay, na oboch som bola zainteresovaná a musím povedať, že je len mýtus,  že móda bola vtedy nevkusná.  Predvádzala som neskutočne krásne veci. Návrhári chodili do zahraničia na veľtrhy, mali prehľad tak ako dnes. V časopise Móda tak ako v štátnych podnikoch šili návrhárske dielne podľa trendov. Ženy boli ženami, matky matkami, dievčatá dievčatami. Preto sa 70. a 80. roky masívne vracajú, boli ikonické. Dnes tu máme slušne povedané miš – maš.

Veľa žien si kupovalo vtedy časopis Burda, podla ktorého šili rôzne kúsky. Patrila si medzi ne?

Prvú mini aj maxi sukňu som si ušila ešte na gymnáziu. A twisťáky nám všetkým šila naša kamarátka doma v kuchyni. Známi mi z Nemecka predplatili módny magazín Vogue, no a samozrejme Burda, to bola VIP záležitosť. Kto nemal doma Burdu, akoby neexistoval. Celkom sa mi rozbúchalo srdce, keď som po revolúcii dostala ponuku byť garantom Medzinárodnej súťaže BURDA International na Slovensku, ktorá prebiehala v 19 štátoch Európy.

Aj napríklad Štúdio módy, ktoré si založila v 80 tych rokoch, to bol veľký projekt…

V obchodoch bola vtedy iba konfekcia a mladí chceli nápaditú módu, sami si ju vymýšľali. Obiehali sme s priateľkou Janou kultúrne centrá, kde by nás prichýlili ako záujmové združenie, až nás zobrala agentúra Slovkoncert  – modelky zaregistrovala ako baletky a návrhárov ako autorov kostýmov. Fungovali sme ako scénické divadlo módy, kde mladí tvorcovia konečne dostali možnosť ukázať svoje kolekcie ( nikde inde nemohli). Premiéra v Bratislave bola so skupinou Elán. Nasledovala šnúra po Slovensku, NDR, Dni kultúry v Moskve, Leningrad a Praha s Daliborom Jandom. Myslím, že sme rozhýbali stojaté vody.

Celkom iné bolo asi pôsobenie v STV – rodina, služby…

Profesia televíznej hlásateľky vstúpila do môjho života po promócii na Právnickej fakulte. Úplnou náhodou. Kamarátka z rozhlasu ma nahovorila na konkurz, ktorý vypísala STV. Táto profesia mala veľmi výnimočný status. Hlásateľky boli idoly aj módne ikony, hoci mne sa viac páčilo, keď tam bol aj kus žurnalistiky. Bratislava mala výhodu, že sme chytali rakúsku televíziu, takže sme mali skvelú inšpiráciu. Samozrejme k vysielaniu naživo patrili večerné služby, sviatky, nočné vysielanie. Takže život s rodinou a dcérou mal už trochu inú logistiku, najmä keď začala chodiť na strednú školu do Viedne a každý večer dochádzala domov strašne hladnááááá….

Ako si sa vyrovnávala s prekážkami? Ani v tvojom živote nešlo vždy všetko priamočiaro.

Keď som musela na štyri roky úplne opustiť televíziu, lebo na obrazovke som vraj vyzerala veľmi „západniarsky,“ vrhla som sa do inej práce. Spomenula som si na slová môjho otca: Nefňukaj, ty máš na viac, než si len pudrovať nos! Robila som módnu žurnalistiku, pomáhala rozbiehať modelingovú súťaž na Slovensku, pre módnu firmu z New Yorku som robila nákupné poradenstvo, bola som na stáži v Paríži, založila som Školu modeliek. Úžasné veci, o ktorých som ani nesnívala. A do STV som sa po revolúcii opäť vrátila, takže sa ukázalo, že všetko zlé býva naozaj na niečo dobré.

Všetky skúsenosti  si zužitkovala vo svojich knihách. Je ich spolu 20, na ktorú si najviac pyšná a prečo?

Asi na prvotinu Byť ženou je úžasné. Dostala som ako blesk z neba ponuku z vydavateľstva a nevedela som, ako to dopadne. Dodnes je v histórii Ikaru tretím najpredávanejším titulom.  Ani sa mi nechce veriť, že na polici mám niekoľko ocenení Zlatá a Platinová kniha a že minulý rok som oslávila už 20 rokov knižnej tvorby. Ženy chcú stále knižky, ktoré im rozumejú.

Potom prišli tituly VEK je len číslo, ktoré majú ženám pomáhať… Prečo sa viac boja starnutia ako kedysi?

Nešťastný kult mladosti z 90 tych rokov. Chvalabohu je na ústupe, starnutie sa nám totiž vzďaľuje. Aktívny vek sa posunul do 65- ťky a staroba sa oficiálne začína až po 75 roku. Takže štyridsiatničky sú mladé kočky, 50 tka je najlepší vek, v 60 tke je žena ako víno a pred sebou má ešte stále 20 rokov života ( priemerný vek žien v roku 2017 bol 83 rokov). Ak sa teda po 40 tke zadefinujeme ako „staré,“ polovicu životnej cesty pretrpíme. A to je veľká hlúposť. Toto sa usilujem ženám naliať do hlavy.

Keby sme to tak zosumarizovali, celý život sa snažíš byť príkladom pre ženy, ako byť úspešná, dobre vyzerať…

Takto to neriešim, skôr hľadám cesty, ako mať zo všetkého radosť. A aby mi to celé dávalo zmysel. Svoju podobu šťastia a spokojnosti treba nájsť, univerzálne návody sú nanič. Na 100 % platí len jedno pravidlo: Zdravá, šťastná a veselá žena je najkrajšia.  Ja som si pridala tvárovú gymnastiku. Pravda ale je, že v našej rodine máme gény, môj starý otec mal do deväťdesiatky hladkú pleť a tmavé vlasy. Bol výnimočný, pôsobil roky v Argentíne, mal aj liečiteľské schopnosti. Dodnes je mojim príkladom. Napríklad tvrdil, o čom sa vtedy ani nechyrovalo, že strava a pohyb omladzujú, používal rôzne metódy na životnú energiu.

Za rozhovor ďakuje Libuša Sabová

Foto Archív Emmy Tekelyovej

Vaše komentáre