V jedno ráno som sa zobudila a uvedomila som si, že už nemám toľko síl, ale ani chuť pracovať ako predtým

S manželom sme už na dôchodku, máme 4 vnúčatá. Po 60- tke mám pocit, že dnešné moje tri dni sú ako jeden deň v štyridsiatke. Moji rovesníci mi určite dajú za pravdu. Každé ráno vstávam o šiestej a ani sa nenazdám už je obed. Moje telo i mozog sa dostanú do vysokých obrátok a cítim sa ako dieťa len s tým rozdielom, že už nerastiem. Ani som si neuvedomila, že ma už občas pobolieva chrbát, aj ruky sú akési neohrabanejšie (občas mi niečo spadne na zem a podarí sa aj niečo rozbiť). Máme veľkú záhradu, o ktorú sa treba starať. Sadiť, okopávať, polievať, burinu pleť, len aby úroda pre nás a hlavne pre naše deti bola čo najlepšia. Po malom obedňajšom oddychu prišla druhá šichta. Videla som v dome každú smietku, okná sa museli len tak lesknúť…

Jeden deň mi manžel povedal: „Prestaň s tým všetkým! Kedy chceš naozaj žiť?“ Oponovala som mu, že veď ešte stále vládzem. Je to múdry muž a postupne ma presviedčal, že musím poľaviť, šetriť si sily. Už v duchu čítam vaše komentáre, aké je to fajn, dopestovať si vlastnú zeleninu, iní to zase nevedia pochopiť, že načo toľko pracujem, keď sa dá všetko kúpiť v supermarkete. Rozhodol však môj chrbát. Ozýval sa čoraz častejšie a ja som pochopila, že najdôležitejšie je moje zdravie. Musím si ho vážiť a tak som sa prestala ponáhľať. Naučila som sa vážiť si svoj zostávajúci čas a šetriť  energiu. A to je to, čo želám aj vám!

Vaša Elena

Foto Depositphotos.com

Vaše komentáre