Ponuky na prácu sa vyskytli, ale pri predstave, že by som opäť mala sedieť nad papiermi, sa mi dvíhal žalúdok. Známa, ktorá už nejaký čas pracovala v Rakúsku, ma oslovila, či to nechcem skúsiť. Váhala som, nevedela som ani slovo po nemecky. Ale mám rada ľudí, opatrovanie mi nevadí, upratovanie a varenie tiež, tak som sa rozhodla. Pred šesťdesiatkou sa predsa život nekončí, skúsim niečo nové. Nová etapa života začala. Brala som to tak, že ak sa mi nebude páčiť, vrátim sa domov, nič nemôžem stratiť, len získať. A teraz, po siedmych rokoch opatrovania neľutujem svoje rozhodnutie. Nie, nebolo to ľahké. Je to náročná práca. Navyše každé tri týždne absolvovať tisíc kilometrov tam a tisíc späť, to si vyžaduje človeka, ktorý má k tejto práci vzťah. Stretla som tam úžasných ľudí, priateľky, kolegyne. Som vďačná za tie roky, veľmi veľa mi dali. Prišiel však deň, kedy som cítila, že už toho mám dosť. Mala by som si ten vytúžený dôchodok začať konečne užívať, no nie? Ale ako… ? Rok 2017 mi pripravil program, všetko do seba zapadlo a prišlo v ten správny čas. Staršia dcéra mala v júni svadbu a deň pred Vianocami sa mladšej dcére narodila Johanka, moja vytúžená vnučka.
A ja opäť začínam nový život. Stala som sa babkou a môj životný kruh – dievča, žena, manželka, matka, stará mama sa konečne naplnil. Mám čo robiť, pomáhať, poskytovať svoje skúsenosti. Neskutočne sa už teším na to, ako sa spolu budeme hrať, čítať, učiť sa a ako budem proste „babičkovať“.
Leave a Comment