Keď mi zomrela dcéra a ja som sa vrátila po polroku na detskej onkológii domov, písala som každý večer celý rok spomienky práve na ten polročný spoločný pobyt. Bola to moja terapia a trochu v tom bol aj strach, že zabudnem… Presne na 1.výročie jej smrti som spomienky v noci dopísala a sviečka, ktorá pri mne horela, zhasla, hoci ešte nebola „na dne.“ Brala som to tak, že moje dievčatko sa so mnou ešte prišlo rozlúčiť.
Spomienky som odložila, uľavilo sa mi, aj keď musím povedať, že stavy smútku sa mi vracali. Napísane spomienky však mali pokračovanie – presne na nedožité 15. narodeniny mojej dcérky prišiel priateľ z jednej nadácie s návrhom, aby som príbehy z nemocnice napísala. Ja som ich už mala!
Vzal ich a po čase vydal knihu príbehov detí z detskej onkológie pod názvom „S TEBOU, MIRKA…“
Pri písaní príbehov zápisky boli mojou terapiou, teraz vraj pomáha kniha iným… Takže toto moja skúsenosť s písaním. Ďakujem, že som smela. Hovorím, že písanie bolo mojou terapiou. Keby som vedela maľovať, možno by to boli obrazy, keby som vedela spievať, možno by boli nové pesničky, mam radosť z písania, písanie mi stále pomáha. Objímam Vás.
Sarita Poliaková
Spomínajú knihu si môžete objednať priamo u Sarity Poliakovej, alebo na facebooku OZ Kolobeh života, ktoré podporuje pozostalých.
Leave a Comment