Premýšľam nad tým vírusom

Dostala som do daru tri týždne času. Keď nič nemusím. Zajtra budem variť javorový sirup. Vyčešem psa. Urobím si plán, čo by som urobiť mohla, lebo ja bez plánu nevyžijem.
Premýšľam nad tým vírusom. Či je to omyl virológa, či úmysel virológa. Či je to práca tajných služieb, médii, alebo reptilianov. Alebo či je to naozaj len náhodná viróza.
Čo keď je to zdvihnutý prst našej mamy Zeme? Čo keď nás už pri všetkej trpezlivosti, má dosť? Čo keď nám chce ukázať, čo by vedela, keby chcela?
Všimli ste si, ako rôzne k tomu rôzne národy pristupujú?
Nedávno som sa v diskusii bavila, ako by som vstúpila do politiky. S heslom: Silná rodina, silná dedina, silná krajina.
Kedysi dávno som čítala, že človek je stvorený na život v malej komunite. Že potrebuje vidieť výsledky a dôsledky svojho správania a konania. Potrebuje pochvalu aj strach z trestu, zo spoločenského odsúdenia. A toto je podľa mňa koreň problémov. Anonymita. Keď sa stanete číslom v štatistike v Bruseli, číslom obetí vo vojne, číslom nakazených.
Taliani spievajú na balkónoch. Sme oddelení, aby sme sa potom mohli objať tuhšie. Nepomôže im úradník z Bruselu, ale suseda. Nepomôže im minister z Ríma, ale lekár v najbližšej nemocnici.
Už dlho mám pocit, ž ľudstvo čaká reset. Že len to nás zachráni. Niektorých. Keď budeme bojovať o život, o život svojich blízkych, o strechu nad hlavou, o jedlo, pitnú vodu. Len to, keď sa vrátime k podstate.
Skoro všetci sme dostali čas na premýšľanie a prehodnotenie. Skúsme to!
Zatiaľ mama len zdvihla obočie. Ale keď sa mama nahnevá, lietajú blesky!

Lubica Fajnerová Kanada

Vaše komentáre