Oženil som pred päťdesiatimi rokmi ako 21-ročný, ale mal som šťastie na ženu, hovorí Peter

Bol to taký nápad. Zoberme sa 23. decembra. Ona ešte nemala 20, on ani 21. A bol vojak. K svadbe predsa patrí „opušťák.“ Takí sme my boli „vychcaní.“Bola to malá svadba. A trochu čudná. Brat mi za ušami neustále šomral, aby som ušiel, že ešte mám čas.  Sobášiaci si poplietol meno nevesty, na čo som ja povedal NIE. A fotograf, asi tiež nie najtriezvejší, si nás zaostril ako v danej chvíli vedel. Ale, zobrali sme sa. Do rána, teda do Štedrého dňa napadlo 15 centimetrov snehu a ráno sa ma svokor takým zvláštnym, bujarým hlasom pýtal.“ Tak ako bolo, he he?“ Ktovie, prečo sa mu, podľa výrazu tváre, asi nevidelo, keď som nadšene vyhŕkol: „Ako vždy, len už sme sa nebáli, že niekto príde.“ Dnešní mládežníci mi ani neuveria. Majú pocit, že na všetko je čas, že sa netreba ponáhľať. Také mláďatá… Ale, budúcnosť. Mýlite sa chlapci. Tých 50 rokov priam preletelo. A čas sa rúti stále rýchlejšia. Až príde čas, že sa v tomto svete zastaví. Tých 50 rokov od svadby sme si predstavovali trochu inak. S rodinou, s deťmi,  s vnúčatami. Ale, čo je podstatné. Náš, trochu nerozvážny experiment predsa vyšiel. Nič zlé sa nedeje. Príde aj leto nádejí. Dnes si len tak zakúrime v altánku, obložíme sa dekami a a vypijeme hrnček horúceho čaju s rumom. Je viem, že sa pousmejete. Ale my už po takom dlhom čase spolužitia zanovito tvrdíme, že láska je to jediné, čo nestarne a nezomiera. A fotky? Svadobnú už ani nemáme! Čas je naozaj veľmi relatívny pojem.

Peter K.

Ilustračná foto Depositphotos.com