Obaja sú novinári, ale zachraňujú ľudské životy

Slovenskí lídri pacientskej advokácie, zakladatelia  Europacolonu a aliancie NIE RAKOVIINE Jana Pifflová Španková a Patrik Herman apelujú: „štát, ktorý neuskutočňuje prevenciu nemôže  tvrdiť, že robí všetko čo je v jeho silách pre záchranu svojich obyvateľov pred epidémiou zvanou Kolorektálny karcinóm.  Naše občianske združenie ich presadzuje už 11 rokov rozmanitými spôsobmi – komunikujeme s poisťovňami, lekármi, už s 8. ministrom zdravotníctva po sebe, motivujeme štát i verejnosť medializáciou, pomáhame  vzdelávaním  občanov aj lekárov, s názornou osvetou s nafukovacím hrubým črevom  sme prešli  hádam všetky mestá dedinky, chodíme na besedy k zamestnávateľom i do škôl. V rukách máme príbehy ľudí, ktorým skríning zachránil život,  a sami v našom združení sme  poskytli toto preventívne vyšetrenie  už  vyše 80 tisícom ľudí.

Pri príležitosti Marca mesiaca osvety o kolorektálnom karcinóme pripravilo občianske združenie Europacolon Slovensko – NIE RAKOVINE výnimočnú kampaň s názvom „Hráme spolu o život“. Cieľom tejto kampane je vyzdvihnutie jedinečného „partnerského“ vzťahu medzi pacientom jeho rodinou a lekárom. Každé onkologické ochorenie je záťažou nielen pre pacienta, ale aj jeho okolie a zároveň je veľkou výzvou aj pre samotného lekára.  Onkológovia, pacienti i rodiny vytvárajú spoločne „partnerský vzťah“ a vždy ich spája jeden cieľ – zvíťaziť nad ochorením. Vďaka vzájomnej podpore, komunikácii a dôvere sa snažia spoločne tomuto cieľu priblížiť. Každý z týchto partnerov (spoluhráčov v tejto „hre“) má svoje opodstatnenie a iba vďaka spolupráci vytvárajú priestor pre pozitívny výsledok. Pretože práve toto sú tie chvíle, na ktorých v živote záleží…

Chcem žiť pre svoje deti

Ľudovítovi(43) diagnostikovali metastatický karcinóm hrubého čreva a konečníka v najťažšom období jeho života.  Dnes bojuje s ochorením už piaty rok, tretí rok berie biologickú liečbu a čaká ho tretia operácia metastáz v pečeni.  Odvážne tvrdí, že musí žiť ďalej pre svoje deti. Vo svojej hre o život však nie je sám.  

Keď Ľudovít spomína na okolnosti, počas ktorých mu lekári zistili vážne ochorenie, trasie sa mu hlas.  Bolo to v septembri 2013, presne rok po tom, ako sa tragicky zmenil celý život jeho i detí.  „Stalo sa to, keď sme sa vracali z dovolenky v Bulharsku. V tom aute sme boli všetci štyria. Ja, moja manželka Marieta aj naše dve deti. Havarovali sme v Srbsku, a moja žena to neprežila. Ja som šoféroval,“ hovorí Ľudovít o začiatku nočnej nory.  „Bol som kamionista, stále preč z domu a zrazu som sa sám staral o 4-ročného syna a 9-ročnú dcéru. Nevedel som nič – prať, žehliť ani variť. Netušil som, kde máme účty, ani ako sa platia. Zdalo sa mi, že na svoj život dívam zvonku. Bol som ako robot, snažil som sa len, aby deti boli najedené a v poriadku. Či som vtedy myslel na svoje zdravie? To bolo asi to posledné, o čo som sa v tom čase staral,“ konštatuje Ľudovít.  Rakovina hrubého čreva a konečníka sa už v jeho rodine predtým objavila. Zomrel na ňu jeho otec krátko pred päťdesiatkou, mama podľahla rakovine prsníka. „Ja viem, čo dokáže rakovina, zažil som to pri oboch rodičoch. Dva roky pred nehodou som bol na preventívnej kolonoskopii. Nebolo to príjemné a pravdupovediac, nechcel som si to už zopakovať. Navyše, lekár mi vtedy povedal, že nález bol v poriadku a stačí prísť až o päť rokov,“vysvetľuje Ľudovít, prečo ignoroval vážne ťažkosti so stolicou, ktoré začal mať  pár mesiacov po nehode. „Keby som mohol vrátiť čas, určite by som na kolonoskopiu šiel. Radšej desať minút nepríjemných pocitov, ktoré sa dajú vydržať, ako byť chorý 365 dní v roku. To by som odkázal každému, kto váha, či ísť s takýmito problémami k lekárovi,“ hovorí dnes.  Spočiatku si myslel, že má len dlhodobú zápchu spôsobenú stresom, jeho ťažkosti sa však stupňovali.  Obvodný lekár mu odporúčal preháňadlá. “Časom už ani tie najsilnejšie nezaberali, stolica mi vôbec neodchádzala. Mal som silné bolesti brucha, potom som dostal aj horúčky. Skončil som na pohotovosti a odtiaľ som sa dostal priamo na operačný stôl,“ spomína  Ľudovít.  Jeho život bol v akútnom ohrození, nádor vypĺňal takmer celé hrubé črevo a hrozilo, že ho prederaví. Ďalšie vyšetrenia ukázali aj metastázu na pečeni,ktorú bolo potrebné tiež vybrať. Žiaľ, po troch mesiacoch sa napriek zabezpečovacej  chemoterapii objavili dve nové a bolo treba znovu operovať.

Najsilnejšia motivácia

Ľudovíta celou onkologickou liečbou sprevádza MUDr. Juraj Detvay z Fakultnej nemocnice v Nitre.  Ich spoluprácu považuje aj po rokoch za bezproblémovú.  „Veľmi dôležitá medzi lekárom a pacientom je vzájomná dôvera. Pán Ľudovít vždy prijímal naše rozhodnutia, spoľahol sa na náš úsudok, nechal si vysvetliť potrebné fakty a  dodržiaval liečbu. Už keď vošiel do týchto dverí, bolo mi jasné, že toto je človek, ktorý chce žiť. Niekedy prichádzajú aj pacienti, ktorí sa vedome či nevedome nechcú liečiť a rezignujú na život.  Vtedy je komunikácia aj liečba veľmi ťažká,“konštatuje onkológ. „Pán Ľudovít sa však vždy snažil urobiť presne to, čo sme mu navrhli.  Už tri roky dochádza každý týždeň na biologickú liečbu. Hoci je to určite časovo aj finančne náročné, naozaj disciplinovane chodí do nemocnice. Len ak nám pacient dôveruje, máme šancu spoločne pokračovať v liečbe a udržiavať ho v dobrom stave“, hovorí lekár. Pán Ľudovít sa pridáva:“Ak by to bolo potrebné, chodil by som sem aj každý deň. Má to zmysel, ďalšie metastázy na pečeni sa mi objavili až po troch rokoch. Začiatkom apríla ma čaká operácia a pokračujeme v liečbe. Nevzdám to! Pre mňa je dôležitá každá jedna chvíľa. Ja musím žiť pre moje deti,“ hovorí odhodlane Ľudovít.  

Znovu bude lepšie

Ľudovítovou oporou je jeho krstná mama Mária. Je sestrou jeho mamy a sama bola kedysi onkologickou pacientkou.  „Ľudka obdivujem, pretože sa po smrti manželky naučil všetky domáce práce a vzorne sa stará o deti. Pomáham mu aj v domácnosti, chodievala som mu po časenky do nemocnice, keď on musel ráno odviezť deti do školy,“vyratúva krstná mama. Je presvedčená, že rozhodujúca pri liečbe je psychika a podpora najbližších. „Snažím sa najmä dodávať mu energiu a silu v dňoch, keď sa necíti dobre. Vždy sa chce čo najskôr pozbierať a postaviť sa opäť na nohy. Práve vtedy potrebuje odo mňa počuť, že po ťažkých chvíľach bude opäť lepšie.“  Ľudovít sa snaží žiť svoj život naplno aj napriek chorobe a pred vážnym chirurgickým zákrokom, ktorý ho čaká, opäť zdôrazňuje svoje odhodlanie vydržať a žiť ďalej. „Nedávno som pomáhal stavať susedovi plot. Keď vládzem, chodíme sa spolu s deťmi lyžovať, robíme spolu úlohy, varím im večeru. Najviac sa teším z takýchto chvíľ. Cítim sa dobre, neschudol som a nie som zoslabnutý. Ideme ďalej, kým to len bude možné. Záleží mi na každom okamihu.“

Vaše komentáre