O živote s Yvettou Blanarovičovou

Možno ste si ju obľúbili ako čertíka z Princezny ze mlejna alebo si

vás získala ako muzikálová speváčka. Od pätnástich rokov žije v Prahe,

pravidelne sa však vracia na rodné Slovensko.

Hovoríte len o matke, otca ste ako dieťa nemali?

Nežil s nami od mojich jedenástich rokov. Presťahoval sa do Bratislavy,

kde si založil novú rodinu a vychoval tam moju krásnu sestru Sašu. S

maminou sme mali k sebe bližšie. Pred mojím odchodom do Prahy sme museli

spoločne prekonať smrť môjho prvého brata, potom aj druhého, čo nás

napokon ešte viac zblížilo.

Ako vznikol váš charitatívny projekt  Talent La Sophia?

Keď som chodievala po detských domovoch, zaujalo ma dievčatko, ktoré

pokreslilo steny svojej izby cválajúcimi koníkmi. Vychovávatelia jej

umožnili takto prejaviť svoj talent, ale viac pre ňu urobiť nemohli.

Detský domov nemal peniaze na to, aby jej financoval vzdelanie na grafi

ckej škole. A tak som zistila, že to, čo deťom z tohto prostredia

najviac chýba, sú peniaze na štúdium. Jasné, že som nemohla pomôcť

všetkým. Rozhodla som sa, že v rámci svojich možností podporím aspoň

tých, ktorých talent viem posúdiť – hudobne nadané deti. A keďže nie

všetci mladí hudobníci a speváci, ktorí potrebujú prostriedky na

vzdelanie, sú len z detských domovov, pridala som k nim aj deti zo

sociálne znevýhodnených rodín. Rok čo rok vyberá porota, ktorá sa skladá

z renomovaných hudobníkov v Česku a najnovšie aj na Slovensku, tých

najtalentovanejších a my im potom platíme výdavky na vzdelanie,

zahraničné pobyty, usporadúvame pre nich koncerty a zúčastňujú sa na

hudobných festivaloch. Naším cieľom je založiť konzervatórium European

Music College, na ktorom by učili takéto deti hudobné špičky a umožnili

im naplno sa rozvíjať.

Na to, aby sa takéto deti rozvíjali, nestačí len talent, ale

dôležitá je aj disciplína. Stalo sa vám, že vás niektoré z detí aj

sklamalo?

Ešte keď som nemala rozbehnutý Talent La Sophia, zoznámila som sa s

nádherným dievčatkom, ktoré skončilo v domove, lebo bolo doma sexuálne

zneužívané. Bola to úžasne talentovaná speváčka, ale keď trochu

vyrástla, našla si priateľa a ten ju namočil do pervitínu. Raz v noci mi

zavolali policajti, že sa mi dcéra sfetovaná váľa niekde po sídlisku.

Išla som tam. Keď ma zbadala, volala na mňa – mami, mami! Snažila som sa

jej pomôcť, motivovať ju, ale bolo neskoro. Navyše som narazila na

neochotu jej problém riešiť, pretože pani riaditeľka z detského domova

stratila o dievča záujem. Bolo totiž už plnoleté. Postupne sa mi

stratilo z dohľadu. Vždy, keď som potom videla na ulici sfetované deti,

prebehol mi mráz po tele.

Nikdy ste nechceli mať viac ako jedno dieťa?

Mne by neprekážalo mať aj desať detí, ale čas, ktorý bol na to vhodný,

mi ubehol akosi veľmi rýchlo. Keď som bola vydatá za Matyášovho otca

Pavla Tomana, prežívala som nekonečne plné obdobie. Princezna ze mlejna

naštartovala moju kariéru nečakane pozitívnym smerom. Zrazu sa akoby

vrece roztrhlo s rôznymi pracovnými ponukami, a keďže jedna bola krajšia

ako druhá, chcela som toho stihnúť čo najviac. Môj muž cestoval ako

režisér s divadelným súborom po celom svete, a keď mal náš syn deväť

rokov, tak sme zrazu zistili, že každý z nás žije úplne iný život a že

nás okrem dieťaťa takmer nič nespája. Dohodli sme sa, že nemá zmysel

jeden druhého zväzovať a rozišli sme sa ako kamaráti.

Takže rozvod pre vás nebol traumatickým zážitkom?

Nás dokonca nechceli ani rozviesť, lebo sme zabávali sudkyňu spoločnými

historkami. Ale bolo to to najlepšie, čo sme mohli spraviť, aby sme

zostali kamarátmi a vážili si jeden druhého. A hlavne, pre nás bol

dôležitý Matyáš, preto sme si vo všetkom vychádzali v ústrety a nerobili

si naprieky. Po rozpade manželstva som prežila ďalší, veľmi krásny vzťah

s priateľom Honzom. Mali sme toho neuveriteľne veľa spoločného – rovnako

starých synov, ktorí sa dokonca aj rovnako volali, takže sme ich volali

malý a veľký Mates, hoci bol medzi nimi len polročný vekový rozdiel.

Spoločne sme chodili na jachting, zliezli sme Himaláje a zrekonštruovali

byt svojich snov, v ktorom dnes, keď už spolu nežijeme, nikto nebýva.

Keď si Honza na lyžiach polámal chrbticu, ubrala som z pracovného tempa,

aby som mohla byť s ním, kým sa nezotaví. Bolo to po prvýkrát čo som s i

naplno uvedomila, že stačí málo a zmení sa celý život.

Prečo ste sa vlastne rozišli?

Obom nám do života vstúpili iní partneri a my namiesto toho, aby sme si

povedali – stop, tak toto sa v živote stáva, ale nemusí to znamenať

koniec, sme sa rozišli. Ale tak to asi malo byť. Užili sme si kus

spoločného života a ide sa ďalej.

Veríte ešte na veľkú lásku?

Verím, že život je taký, aký si ho urobíme a že nemá zmysel zapratávať

si hlavu vecami, ktoré už aj tak nezmením. Som, aká som, milujem naplno,

žijem naplno a pracujem tiež naplno. Pre mňa je podstatné, že sú moji

najbližší v poriadku. Alebo keď zatelefonujem, bez ohľadu na to, či som

práve v Kanade či v Španielsku alebo na inom konci sveta, synovi, sestre

a oni ma uistia, že je doma všetko v pohode. Držím si v srdci viac lásku

než nenávisť, a to nepreháňam.

Vaše komentáre