Premýšľala som dnes nad takým článkom o mamičke, ktorá porodila trojčatá a partner ju opustil. Detičky boli hlucho-slepé a ja si ani len neviem predstaviť tú ťažobu života osamelej matky. Veď tie malé a tri Božie stvoreniatka vyžadujú toľko pozornosti, opatery, lásky a len jedny ruky mamine. Musela sa naplakať táto statočná a silná žena… ach, čo riadok – to bolesť. Ale nevzdala sa a jej srdce bije pre poklady, ktoré sa jej narodili, i keď nikdy neuzrú svoju láskavú mamu a nepočujú jej hlas. Povieme – nespravodlivé, strašné, načo a prečo taký život, aký zmysel? Riešením by bola ústavná starostlivosť, niekam ich odložiť, veď aký zmysel má ich život v hluchote a slepote a žiť si podľa vlastných snov a z času na čas ratolesti navštíviť. Hm?
Hlucho-slepé dieťa vníma cez hmat, dotýka sa maminej tváre, predmetov, hračiek, používajú dotykovú Lormovu abecedu a čítajú tak z pier na dlani, hovorca jednotlivé písmená vyznačuje dotykom ukazováka na dlaň a prsty ruky príjemcu. Vytvoril ju rakúsky, hlucho-slepý básnik Heinrich Lorm.
Nie je to úchvatné? Hmatom „čítať“ záchvevy úst do dlane vpísané.
Otec neuniesol. Odišiel a založil si novú rodinu. V nej sa narodili zdravé deti a na svoje tri si dodnes nespomenul a nikdy ich viac nenavštívil. Myslel počas tých rokov na ne? A na svoju bývalú manželku, koľko toho nechal na jej pleciach? Žil s výčitkou? Ťažko je vžiť sa pod kožu iného, keď sme neboli v tej situácii a odsudzovať, posudzovať, hnevať sa a či nadávať. Jednoducho – nebol na niečo také duševne zrelý, nedospel, aby bol ochotný obetovať pokojný život, rozhodol sa a zavrel za sebou dvere a už na ne nezaklopal.
Ďakujme Bohu za dar zraku (i keď sme častokrát slepí), za dar sluchu (i keď nečujeme), za dar reči (i keď často jazykom ublížime a škodíme). Ďakujme nielen za zdravé deti, ale aj za tie, vďaka ktorým sa musíme zmeniť v celom našom bytí. Všetko má zmysel. I ťažký kríž.
Vážme si, čo máme a nech nám stačí perina, ktorou sa prikrývame!
Alenka Medvecká
Ilustračná foto Depositphotos.com
Vaše komentáre
Leave a Comment