Náš Kriváň a pred Vianocami možno aj takto

Môj manžel je vášnivý milovník prírody. Má to v krvi, lebo sa narodil v malej gemerskej dedinke obklopenej horami. Žili z toho, čo si sami dopestovali, dochovali. Okolitá príroda poskytovala ďalšie výhody. Bola plná malín, hríbov a aj dreva na kúrenie. Moja svokra bola obdivuhodná žena. Nielenže toto všetko vedela spracovať na džem, pálenku, zavariť, usušiť, ale vedela doma urobiť všetko – koberce, vyšívané obrusy, pletené ponožky, svetre… Dnešná mládež, ktorá má už enviromentálne cítenie, by sa veľa naučila. Manželova mama, bez toho, aby si to uvedomovala, hospodárila bezodpadovou technológiou. Keď som k ním prvýkrát prišla, darmo som hľadala odpadkový kôš. Nebol potrebný. Papier sa spálil, škrupiny z vajec sliepky zase zjedli, vyškvarená masť išla prasiatkam….Dokonalý kolobeh života. Svokra sa niky nezastavila, od rána do večera bola na nohách. Na nič nikdy nezabudla, všetko mala pod kontrolou. Nemala čas rozmýšľať o problémoch, ktoré ničia dnešnú generáciu. Ale to som všetko odbočila, aby som sa dostala k obrázku môjho milovaného Kriváňa.  Vďaka môjmu manželovi sme veľa dovoleniek a voľných chvíľ trávili práve pod týmto krásnym kopcom. Chodili sme vždy s veľkou partiou priateľov. Volali ho „náš horský vodca,“ lebo na každú výpravu sa dokonale pripravil. Má mimoriadny orientačný talent a na Podbanskom pozná každú dolinu. Neraz nás vytiahol na takú bežkovú túru, že na ňu spomíname dodnes. A to všetko sa odohrávalo pod nádherným Kriváňom, našim Kriváňom.  Keď sme odchádzali, vždy sme sa ešte za Pribylinou zastavili, aby sme sa rozlúčili s Kriváňom. Často mi napadlo, že naši priatelia Slováci, ktorí žijú v Rakúsku, si nikdy nemôžu povedať, keď odchádzajú z Alp, že naše Alpy.

Libuša Sabová

Vaše komentáre