Môj životný príbeh

Zaujímajú  ma príbehy iných žien a hlavne tých, ktoré nelamentujú nad životom a užívajú si ho. Páči sa mi móda a moderný život. Ale samozrejme rada si aj zaspomínam. Spomienky ma obohacujú, ale treba ďalej žiť a nevracať sa, lebo život je tu a teraz. Možno by som sa rozpísala a napísala knihu. Ani neviem odkiaľ začať.

Už od detstva som akčným členom rodiny. Asi je to môj osud aj teraz. Kultúra, potom osveta, divadlo, cestovanie a organizovanie. To bolo mojím koníčkom aj popri starostiach v rodine. Deti, manželstvo, školy, svadby, vnúčatá…No nikdy som nad ničím nelamentovala. Nepovedala som si, že to nejde, ale hľadala spôsoby ako na to. Vždy ma zaujímalo niečo nové, akčné, iné a tým sa asi líšim od iných babičiek. Už zmenou zamestnania sa začal môj život uberať iným smerom. Bola som učiteľkou v materskej škole, neskôr riaditeľkou. Potom som sa rozhodla pre poisťovníctvo a manažérstvo, ktoré robím dodnes aj na dôchodku. Bola to šanca voľne dýchať, cestovať za ľuďmi, poznávať ich.

Takže mám za sebou 25 rokov v školstve a 23 rok pracujem v poisťovníctve. Po manželovej smrti pred 6 rokmi som dokonca začala písať poéziu. Manžel mi zomrel v náručí. Jedine pevná viera a moja povaha nevzdávať sa a žiť ďalej, ma drží v dobrej nálade, stále s  úsmevom, aj keď cez slzy. Moje životné krédo je láska, úsmev a žiť každú minútu naplno. Nevzdávať sa. Samozrejme, že boli aj chvíle ťažké, ale tie ma len nakopli, ako ísť ďalej. Začala som pravidelne prispievať na facebook svoju poéziu a každý rok som na Bibliotéke. Môžem povedať, že sa cítim skvele, teším sa zo života, z každej minúty. Poézia sa po smrti manžela stala mojou terapiou. Nemusela som navštevovať lekárov. Ráno a večer vždy vypijem veľký pohár čistej  vody. Pravidelne cvičím,  veď to robím pre seba. Rada cestujem a poznávam naše Slovensko, ľudí a prírodu. Teším sa z malých vecí. Každý deň je niečím novým a zaujímavým. Neriešim čo bolo, čo bude, ale žijem.

Po smrti manžela som dala všetko deťom a vnúčatám a ja mám doživotné právo. Je to super pocit, ako keby som sa zbavila veľkého batoha z chrbta. A keďže podľa môjho vnuka, musím osláviť jeho 60 tku,  takže do 104 rokov mám čo robiť ( smiech). Vnúčatá, ďalšia moja kapitola, ktorá ma doslova vyniesla na výslnie starnutia a dozrievania.Všetci sú športovci (hokej a hokejbal). Najviac ma inšpirovala moja vnučka Alexandra. Nákupy a obliekanie, to je naše spoločné hobby. Cestovali sme všade spolu aj na dovolenky. Dnes má 20 rokov a vnukovia 12, 21 a 22.

Pred tromi rokmi som dokonca  chcela pracovať v Taliansku, tak som tam išla na mesiac. Ale najlepšie je doma. Radšej  tam idem len na dovolenku. Myslela som si, že si nájdem aj životného partnera. No poviem vám, muži v mojom veku sú viac deprimujúci, ako ženy. Hľadajú opatrovateľky. Neviem, či sa v mojom živote  ešte nájde partner, kamarát do dažďa. Áno! Priateľský  spoločník na ceste zrelým životom.

Momentálne píšem a dokončujem moje zbierky básní, ktoré by som rada niekedy vydala a venovala mojím vnúčatám  ako spomienku na hyperaktívnu babičku, ako ma volajú moje vnúčatá.To je môj recept na starobu a dozrievanie. Úsmev, láska, mať rada seba takú aká som, cvičiť,  cestovať a tešiť sa z malých vecí. A samozrejme žiť každú minútu. Toto je môj životný príbeh.

S úctou Marta Čepišáková

Moja prvá báseň po manželovej smrti

Jeseň

Posledná kvapka
hroznovej šťavy,
stekala
po líci...

Len ruky,
prekrížené na hrudi,
oznamovali
koniec...

Nehybné telo
a ston,
do tichá
v izbe.

Sklonené hlavy,
slzy,
a slová piesne
Ave Mária.

Žlté listy
ukazovali smer
cesty,
do nekonečná.

Do hĺbky duše,
sa predierali
posledné ,
hrejivé lúče.

Život,
ako filmové plátno.
Spev,
modlitby,
obrázky zo života,
stisky rúk,
pozdravy,
a nekonečný
smútok.

To všetko zostane,
v spomienkach.
Jeseň ma svoje čaro,
aj smútok.


Marta Čepišáková
Jeseň 2013

Vaše komentáre