Môj prvý transkontinentálny let plný strachu

Keď som bola mladšia, veľmi som sa bála lietať, ale chcela som vidieť svet, cestovať, vynahradiť si to, že za čias socializmu sme nemohli cestovať tam, kam sme chceli. A tak som vymyslela hneď na začiatku deväťdesiatych rokov tú  najexotickejšiu dovolenku – Bali. Vedela som, že sa tam  veľmi dlho letí, aj s prestupom. V cestovnej kancelárii ma museli dlho ubezpečovať, že Malaysia airlines patria medzi najbezpečnejšie na svete.

Môj manžel si rád takéto veci odkladá.

Bol október 1995 a naša rodinka čakala na letisku vo Viedni na linku MH 029 do Kuala Lumpur. V obrovskom poschodovom Boeingu 747 známym aj pod názvom Jumbo, nás vítali milé, usmiate letušky vo farebnej rovnošate. Trošku som sa upokojila, veď keď sa oni neboja… Čakal nás 12 hodinový let do Kuala Lumpur a potom ešte tri hodiny do Denpasaru – Bali. Strach z lietania som prekonávala osvedčeným anestetikom. Volala som na letušky „whiskey please“ (to jediné som vedela po anglicky a ešte aj ďakujem) a ony mi ochotne nosili umelohmotné poháriky s alkoholom a ľadom. Prišla noc a všetci ľudia v lietadle zaspali, len ja som počúvala motory, či všetky fungujú.

Keď som si po šiestich hodinách letu  predstavila, že máme za sebou len polovicu letu do Kuala Lumpur  nebolo mi všetko jedno. Whisky prestala účinkovať a ja som začala byť veľmi smädná. Bodaj by nie po toľkom alkohole. A tak som uprostred noci stále volala letušky „water please.“  Boli veľmi ochotné. Konečne sme pristáli v Malajzii. Strašne som bola unavená po prebdenej noci a na lietadlo na Bali sme museli čakať ešte šesť hodín. Po troch hodinách letu sme konečne pristáli na ostrove Bali. Čakali nás nádherné tri týždne plné exotiky, akú sme nikdy predtým nezažili.

Bývali sme v botanickej záhrade, precestovali sme celý ostrov, obdivovali sme zručných umelcov, stáli sme na útese sopky Agung, spoznali sme život tamojších ľudí, ktorí sú veľmi nábožní.

Táto opica každému kradla okuliare

Bolo všetko fajn a ja som bola veľmi rada, že som to všetko videla,, ale  čakal nás zase dlhý let domov. Bála som sa rovnako, ako pri ceste tam. Ale bol to pre mňa „krst ohňom.“ Lebo keď sme „v pohode“ prežili taký dlhý let, čo sa už môže stať pri dvojhodinovom?

Libuša Sabová

Vaše komentáre