Milí priatelia, milé Superbabky i Superdedkovia!

Som jedna z vás, (ak nie zo superbabiek, tak babiek) a ešte stále aj manželka a mama, aktuálne po dovŕšení 65.narodenín. Prešla som teda dôležitými etapami života, ktoré pozná väčšina žien. Zažila som v nich svoje amplitúdy, zákonitosti, svoje zrenie, prežívanie, svoje vzlety a pády a získala jedinečný balík poznania a skúseností. Nič nebolo ani dobré, ani zlé, ani menej, či navyše, všetko bolo presne šité na moju mieru, možno s cieľom nájdenia cesty k sebe samej a aj zvládnutia maturity života v jeho zrelej fáze. Verím, že nepopulárne spojenie „Jeseň života“ už v súčasnosti nemá príchuť konca, samoty, pasivity, nevrlosti či zbytočnosti. Verím, že vek vnímame v jeho troch podobách, ako chronologický, biologický a psychologický. S prvým sa pohnúť nedá, s druhým čiastočne napr. správnou životosprávou (aby sme v ničom nešli proti sebe, za naše hranice v športe, strave, pití atď, lebo  ochranný Churchillov gén má málokto). Najviac môžeme zapracovať na tom treťom veku-psychologickom a to vedomým prístupom k mentálnemu, emocionálnemu i prosociálnemu zdraviu. Toľko moja teória a prax.

V kolobehu prírody prináša jeseň po zbere plodov Matky zeme, aj ich preberanie, triedenie, vychutnávanie, ale tiež spomalenie a stíšenie živlov prírody. Veľmi podobne je to aj v „Jeseni života“, kedy tiež zbierame svoju „úrodu“, bilancujeme vysvedčenie našej doterajšej cesty preto, aby nás jej dobré výsledky priviedli aj k štátnici na vysokej škole života. Už dokážeme rozlíšiť zrno od pliev, zužitkovať aj nepodarky vo forme poučenia, no a najlepšie zrnká si vychutnať práve vo veku 50+. Teda, mali by sme to dokázať!

Lebo v dobe, keď sa nám mala vštepovať aj úcta k sebe, psychohygiena, autenticita osobnosti a zdravé sebavedomie (asertivita), sa podobné atribúty príliš neriešili. Na takéto „pletky“ mnohí nevládali nájsť silu, i keď sa vnútro a telo bránilo. „Vtedy“ na lúsknutie prstov neradil Google, nedalo sa vyrečniť kamarátke cez mobil alebo sociálne siete, ale slobodne veru ani na priedomí. O relaxe či dovolenke mamy zväčša iba snívali. Keď sa dala v stánku po známosti zohnať Burda, boli nadšené a vo „voľnom“ čase šili, plietli, vyrábali, tvorili doma na kolene všetko možné i nemožné. 24 hodín denne ich manažovala logistika domácnosti a „robota“ od-do v jednej šnúre s povinnými školeniami vládnej garnitúry po pracovnej dobe. Ťažko sa to teraz aj píše…stačilo!

Slovenky, myslím si, po tomto pretlaku režimu, postupné zmeny v spoločnosti nielen privítali, ale mnohé zmeškané vlaky, mnohé stereotypy, vzorce a obmedzenia minulosti dokázali prehodnotiť a prehodiť výhybku smerom k podstate slova ČLOVEK, ŽENA. Teraz žijú svoju, chcem veriť, že duchovne a ľudsky slnečnú „Jeseň života“ vo svojich rodinách a ich deti sú nastavené inak.

Mnohé zároveň delia svoj život so životom slabnúcich svojich rodičov a potrebujú extra dávku sily, trpezlivosti a obety v čase, kedy to už potrebujú samé.

Mnohé sú v tomto čase už bez svojho druhého krídla a zápasia s novou skutočnosťou. Tiež nás kedysi nik neviedol k tomu, že ak stratíme partnera, nie je nás o polovicu menej, že sa treba zbaviť paniky a strachu s nálepkou „Čo teraz?“

Nuž, netreba hľadať  ďalej, pretože sme od narodenia kompletne vybavený celok. Ak sa nám zdalo, že naše druhé krídlo tu bolo aj na to, aby nám vyplnilo chýbajúce kompetencie, zručnosti a danosti, tak to tak celkom nie je. Partner nám skôr ukázal ako učiteľ miesta, ktoré sme prehliadali, aj z pohodlnosti neaktivovali, no v sebe sme ich mali. Každý, s kým prídeme do vzťahu nám zrkadlí náš deficit a my len zdanlivo bez ujmy prijímame a berieme. Tak vzniká, častokrát nevedome, pripútanosť, závislosť na druhom, že v čase rozlúčky (dovolím si zavtipkovať), plačeme viac nad sebou ako za „polovičkou“ (…čo bude so mnou…prečo si ma tu nechal samú… ). Účet dostaneme aj s prirážkou, preto je najvyšší čas legitimovať osobnú výbavu celku a stať sa sám sebe ZDROJOM. Ak mi niečo chýbalo, ak bolo niečo slabšie, mám vôľu, mám sebareguláciu a sebaúctu, preto hlavu hore a hľadám cesty, ako to či ono posilniť, ak nám to okolnosti a zdravie dovolia.

Nuž ale, mala som čo to napísať o sebe. Ale aj tento čudný úvod je o mne, zo mňa a chcem ho možno iba posunúť niekomu, komu pomôže na ceste k sebauvedomeniu, slobode a zodpovednosti bez strachu , výčitiek a nariekania. Lebo nikdy nie je neskoro! Opíšem pre poučenie aspoň niekoľko chvíľ, ktoré ma „poznačili“ i posilnili v dobrom i menej dobrom.

Osobne  som prešla v zložitých časoch aj zložitou rodinnou situáciou až do dospelosti a možno práve vďaka týmto okolnostiam som získala tolerantný a citlivý pohľad a rešpekt k rodičom a ľuďom všeobecne, bez predsudkov, obviňovania, odsudzovania. Veď  vieme – nesúď toho, v koho topánkach si nechodil!

Aj moji rodičia vložili do svojej rodiny to najlepšie, čo vedeli, mohli, čo zažili vo svojej pôvodnej rodine. Možno práve fakt, že som musela dozrieť oveľa skôr ako iné deti, ovplyvnil moju neskoršiu osobnosť, záujem o poznávanie, zodpovednosť, vytrvalosť, trpezlivosť, samostatnosť, tolerantnosť a aj úctu k sebe ako k človeku. Vedela som presne, čo chcem a čo nechcem, čo dopustím a nedopustím. Napriek nejakým jazvám na duši sa mi podarilo z väčšej časti nekopírovať pod kožou usadené vzorce z pôvodnej rodiny, nevracať sa ako na kolotoči do minulosti s hnevom a výčitkami. Rodičov som mala a mám doteraz v úcte a láske, spomínam na pekné chvíle a ďakujem.

Otcovi zvlášť za jednu výnimočnú  chvíľu, keď ma zobral za ruku na prechádzku… Bola som od šťastia ticho ako pena a otec bol Boh. Mame za jej veľkorysosť, nadhľad a veselosť napriek jej submisívnemu postaveniu, za nekonečné nočné rozhovory v jej posledných rokoch života, kedy sme ako kamarátky len spomínali a smiali sa. Ďakujem denne za život, ktorý mi dali, za veľa dobrého, čo mi odovzdali, za „príučku“, vďaka ktorej som dokázala neskôr zobrať zodpovednosť za svoj život, za stav mysle a srdca do vlastných rúk.

Svoje Genius loci som však doma akosi nenašla, darovala mi ho babka a dedko. Takmer každé prázdniny v jednoduchých pomeroch čarovnej dedinky v objatí Kremnických vrchov. Málo vecí, málo rečí, jednoduché jedlo, no veľa lásky, atmosféra istoty…  Keď príde „volanie“, viem hneď sadnúť do auta a ísť na otočku na toto miesto poďakovať, posilniť sa, nadýchnuť sa energie  a dať enter trvalým hodnotám, ktoré neohrozí žiadny matrix.

Do cesty mi prišla aj chvíľa, keď som sa, prekvapivo, vydala. Lebo nechcela som ani náhodou, plánovala som sólové vystúpenie, lebo tieň z detstva zanechal poriadnu stopu. Napriek výkričníkom a škriatkom strachu som to „dala“ a nič lepšie sa mi stať nemohlo. Tu začala životná zmena, začala som sa prvýkrát učiť, ako má fungovať rodina v láske, istote a dôvere.

Neskôr ma posunula ďalej strohá veta na korešpondenčnom lístku, ktorá mi pekne červeným písmom oznamovala hrozivý stupeň zákernej choroby.  Doma dve malé deti, tisíc otáznikov (veď mi nič nebolo!) a svet v sekunde naruby. Bod zlomu, ktorý zrejme nasmeroval moje vedomie do vyššej formy vnímania a zatiaľ som tu !

Hľadala som zrejme záplatu na čierne miesto v mojej histórii a tak asi nebola náhoda, že ma oslovila práca s deťmi. Aj keď som sa výborne učila, vysokú školu som si dovoliť nemohla, no učiť som sa mohla aj inak. V školstve ma tak čakalo veľa úspešných počinov, ocenení, otvorených hodín pre učiteľov z celého Slovenska, veľa zážitkov s deťmi. Zvlášť citlivo som dokázala vnímať a pomáhať deťom zo skromnejších pomerov alebo menej podnetného prostredia, od detí som sa učila. Keď si neviem s niečím poradiť, v duchu sa opýtam, ako by to urobili deti. Slobodní, čistí človiečikovia bez predsudkov, malí iba telom.

 -Bože, ako im to vrátim, toľko ma naučili, toľko mi dali… Ako to urobiť?… S kým a za čo…

Až časom som pochopila, že ak má človek čistú a prospešnú ideu, požiada „všetkých svätých“  o pomoc, keď nechce všetko rýchlo, hneď a zaraz a tiež nie prvoplánovo pre rýchle peniaze, vesmír pošle do cesty okolnosti, „náhody,“ ľudí, s ktorými sa energia idey zhmotní. Takmer utopická teória na pozadí súčasnosti, napriek tomu existuje a funguje.

A tak myšlienka neostala bez odozvy, bolo „vyslyšané“…

Postupne som začala sama pre seba, bez očakávaní pre deti kresliť, vymýšľať, písať, tvoriť učebné pomôcky… Jedna z nich-päť ručne ušitých ortopedických chodníkov pre deti s plochými nohami (koberce rôznych tvarov 1,5m x 0,60m znázorňujúce 4 ročné obdobia a potok), vyhrala striebornú medailu na medzinárodnej výstave učebných pomôcok škôl od materských až po vysoké. Len tak, z jednej myšlienky mi v jednej sekunde naskočila predstava finálneho produktu a za pár dní intenzívnej práce bol prototyp na svete. Odprezentovala som ho s deťmi na otvorených hodinách pre učiteľov a vďaka tomu sa objavil „zhodou okolností“ aj sponzor účasti na veľkolepej  výstave. Ale pozor, od myšlienky po medailu ubehli 4 roky, no trpezlivosť a viera sa oplatila o to viac, že nakoniec sa ohlásil aj princ na bielom koni v podobe reálneho výrobcu prototypu pomôcky. Zavše som videla televízny šot s triedou, ako deti cvičia zábavnou formou svoje nôžky na „mojich“ kobercoch a ten pocit bol viac ako honorár!

Podobne prišiel  „zhodou okolností“ aj vydavateľ, ktorý s dobrým úmyslom a eufórii po revolúcii vydal pre školy pracovné zošity s ilustráciami povyťahovanými z internetu, bez odbornej koncepcie a metodiky. Hneď som im volala z pevnej linky  a poprosila, že ak majú prostriedky, aby skúsili iný obsah a iné kresby odrážajúce našu kultúru. Pýtali sa, či mám nápad (mám), či viem kresliť (trošku) a že sa zastavia (fajn)… Už 20 rokov s nimi 100% korektne, jednoducho a spoľahlivo spolupracujem. Dosiaľ tvorím a zostavujem od A-Z pre deti pracovné zošity recenzované autoritami z ministerstva školstva z oblasti poznania, matematiky, grafomotoriky, zdravia, dopravy, environmentálnej výchovy, rozvíjania jazyka a reči. Každý rok 9-12 titulov ako autorka obsahu, ilustrácií, textov a metodiky. Vrátane grafickej prípravy na tlač, teda všetko akoby „na kľúč“. Niekedy sa pristihnem pri otázke, že ako sa to mohlo udiať len pomocou myšlienky, bez väčšieho úsilia, bez známostí a tlačenky vplyvných ľudí. Iba čistý papier a ceruzka a nápady tečú ktovie odkiaľ …  A ďakujem doteraz za dôveru vydavateľa a vzájomnú podporu, pretože  tie prvé práce z mojej dielne vidím s odstupom rokov ako nie  celkom vydarené.

A dtto – prišiel aj iný vydavateľ kníh a časopisov.  Za roky rokúce sme sa akosi naživo nevideli, no napriek tomu intuícia a spoločná vlnová dĺžka fungovala,  a tak som napriek možno lukratívnejšej ponuky v printovom kolose, dala enter malému vydavateľstvu. Viacerí si ťukali po čele, nechápali… Namiesto podriadenia sa komerčným slučkám som predsa chcela slobodu a dôveru v moje vedomosti z pedagogiky, psychológie, praxe s deťmi. Šťastná chvíľa, keď som odklepla spoluprácu s neznámym človekom. Vždy sme sa vedeli dohodnúť, pochopiť osobný software, dostala som slobodu, dôveru, a tak som odvádzala prácu „na kľúč“ načas i v predstihu . Neskôr som sa dozvedela od znalých, že či viem, že robím prácu cca 5. ľudí, lebo samostatne som vymyslela obsah, témy, ilustrácie, texty, metodické inštrukcie, urobila grafiku každej strany a na jeden klik poslala cca 10 strán do tlačiarne. Neriešila som to, veď som mala šancu dosýta sa vyšantiť. Do správ som postupne dostávala povzbudivé reakcie,  kopec poďakovaní za obrázky v časopise, ba aj také, kde sa priznali dospeláci, že si zavše časopis kúpia pre seba… J Časopis Lienka sa stal nie iba výtlačkom, ale súčasťou môjho života a formovania. Zakrátko som sa dozvedela, že vydavateľ bol a je stále vzácny človek, spisovateľ, šefredaktor, vlastniaci charakter a morálku, ktorá sa tak často nevidí. Obohatili sme sa navzájom ľudsky i pracovne. Tvoriť pre deti je nielen krásne, ale aj ťažké a zodpovedné. Lustrovala som veľakrát každú čiaru, každý obrázok, slovo, vetu, kým som dala enter do tlačiarne…lebo deti sú ako špongie a bez predsudkov nasávajú všetko, čo im ich okolie a ľudia predostrú. Krásna práca-bez známostí a tlačenky, iba som nasledovala intuíciu a chcela so robiť to, čo ma baví. Dostala som do cesty v pravú chvíľu pravého človeka, bolo predurčené, že všetko pôjde. Jednoduchosť bez veľkých rečí, čistota, úcta a pokora charakterizovali túto spoluprácu.

Ponuky sa rozšírili natoľko, že som sa rozhodla pracovať cez samostatnú živnosť. Pribudlo ilustrovanie viacerých časopisov a mnohé iné výtvarné a grafické práce. Ilustrujem aj knihy, navrhla som nábytkové zostavy a interiérové doplnky pre školy.  Všeličo. Ako inak, väčšinou pre deti a žiakov.

Okrem toho mám aj dary z iného súdka.

• Napríklad- od škôlkarky som vedela byť aj sama, aj s deťmi v kolektíve, a navyše, rada som sa rozprávala so starými ľuďmi. Čudné decko. Nemám sto kamarátok, ale mám priateľky na spoločnej vlnovej dĺžke, ktoré trvajú od základnej i strednej školy. Aj ako dospelá viem byť sama v tichu, no  viem aj to, že byť sama so sebou nemá nič  spoločné so samotou. Ale je tu aj iná moja záľuba, ktorá je od samoty a nebodaj introverta na míle vzdialená. Úspešne dokážem zapadnúť do spoločnosti, robiť prednášky, otvorené hodiny pre učiteľov, podporiť šibalstvá a žarty. Nehovoriac o tom, že keby ma niekto zavolal plávať alebo tancovať o polnoci, tak idem v okamihu. Rovnováha musí byť!
• Mám rodinu, manžela, dve samostatné, už dospelé, zodpovedné a dobré deti, od ktorých sa už učím ja. Mám ďalší najväčší dar, ktorý ocenia snáď len starí rodičia-vnúčatá. Iná láska ako láska k svojim deťom. Vidíme reťazenie generácií, zrkadlenie starých i prastarých rodičov.
• Mám dar pokory, vďačnosti a úcty k prírode, citlivo vnímam jej mikrosvet a posolstvo pre človeka „Všetko v jednom“. Prepojenie s prírodou rozvíjala turistika a aj moje druhé Genius loci, ktorým je záhrada pri dome, budovaná svojpomocne tak, ako sme cítili. Neplní zásady záhradnej architektúry, avšak kto ju skúsi, cíti sa dobre.
• Mám dar trpezlivosti a vytrvalosti, vďaka čomu teraz kreslím aj bez špeciálneho výtvarného vzdelania. Viem, že by som sa toľko s kadečím netrápila, keby som mala vedenie, avšak našla som si cestu aj sama a neľutujem tisíc pokrčených papierov, ktoré sa nepodarili.
• Mám dar vedieť o komnatách vo svojej duši, do ktorých chcem vojsť a urobiť v nich poriadok. Vedieť sám sebe priznať osobné prehry, prešľapy, hlúpe chyby a sírnaté slová je nesmierne oslobodzujúce. Prejsť si na chvíľu tie situácie už s porozumením, že veď sme to a ono tak nemysleli. Niekedy slová a ego predbehli úvahu a chtiac či nechtiac sme ublížili. Nechcem ísť na odpustky do chrámov, chcem sa naučiť odpustiť sama sebe s láskou a akceptovaním konania v istej chvíli. Odpustiť sebe, odpustiť iným bez deštruktívnej zášte a hnevu. Dosť práce do konca života, čo poviete?

Po týchto slovách by si možno nik nepomyslel, že k nim patria aj úvodné vety o detstve. Lebo, ako sa vraví, všetko zlé je na niečo dobré. Každú situáciu, či ľudí sme pre niečo do cesty dostali, treba sa postupne naučiť nebojovať s nimi, ale privítať ich ako šancu na krok dopredu. Prijať, pochopiť, rozmeniť na drobné, požiadať vesmír o pomoc na zvládnutie niečoho, na čo sme ešte nedozreli a čo nám prináša strach, hnev a slzy. Ak zvládneme pomaličky krok za krokom takýto prístup, začnú sa diať „veci“. Nie, nie som ezotericky naladená, nepoznám svet chrámov, iba babka ma naučila Otčenáš a Anjeličku. Cez niekdajšie nedetstvo som našla svoju modlitbu i reč s prírodou i neviditeľným svetom, na ktorý počujem a reagujem. Funguje a pripomína sa každému z nás indíciami v rôznych podobách. Preto si všímajte naskočené myšlienky, zvláštne situácie, intuíciu a „náhody“ ako avíza na ceste k odpovediam a riešeniam. S jedlom rastie chuť, preto bude týchto prepojení len a len pribúdať.

Je načase skončiť, priatelia!

„Jeseň života“ si milé babky i dedkovia, naozaj užívajte. Určite ste urobili kopec dobrých vecí, vychovali deti najlepšie ako ste vedeli, prekonali ťažké chvíle, aj zažili veľa krásneho, z ktorého sa dá čerpať každé nové ráno. Z úrody vyberajte len zdravé, kvalitné a chutné druhy. Ďakujte za maličkosti, buďte spokojní s tým, čo máte. Neporovnávajte sa so susedmi, či nebodaj mediálne prezentovanými „vzormi“ ľudí s dokonalosťou v každej oblasti. Viete, že to tak nie je. Vyberajte si to, na čo sa pozeráte, čo počúvate, čo čítate, s kým sa schádzate, čomu venujete pozornosť. Starajte sa o obal, v ktorom prebýva duša a srdce-vaše telo, preto nepodliehajte diétam, či kuchárskym reláciám na každom kanály, pretože len vy viete o dôležitosti striedmosti a jedlách, ktoré vám prospievajú.

Strážte si svoju dušu a hodnoty overené časom. Doprajte si luxus dialógu so sebou, keď budete potrebovať radu. Venujte sa tomu, čo vás teší, obohacuje a dáva zabudnúť na boľačky duše i tela. Pochválte sa, keď sa niečo podarí, nevyčítajte si, keď sa nepodarí, nestihnete to a ono, keď sa vám niečo nebude chcieť, keď … Cvičte dennodenne pohľad na seba a dianie zvrchu, v súvislostiach a synergii vzťahov.

Pri narodení sme všetci dostali na cestu balík zabalený starostlivo a s láskou len pre nás. Je to cesta s osobným venovaním, preto ňou prechádzajte často a bdelo, aby nestihla zarásť a vaši sprievodcovia mali príležitosť strážiť vaše kroky a posilňovať vás v láske, múdrosti a viere.

Má šťastie každý, kto mystérium života vidí ako školu bez náhod. Má šťastie ten, kto sa snaží túto školu absolvovať v najlepších osobných limitoch a napriek prípadnej nepriazni osudu s láskou a pochopením. Má šťastie ten, kto sa dokáže v tichu pozrieť na svoju cestu, rozlúštiť jej odkaz a vytýčiť si novú cestu aj vtedy, keď príde 70+.

Ďakujem zo srdca, ak ste dočítali až na koniec. Ak vás aspoň jedna myšlienka osloví a pristavíte sa pri nej, neboli to zbytočné písmenká.

Šťastnú cestu, milé babky, SUPERbabky  a opatrujte sa!

Mária Nováková

z Martina

Vaše komentáre