Manželia Tomáš a Jana Kuťkovci. Moji rodičia!

Sú to presne tí ľudia, ktorých radi stretávate. Na ulici, vo vchode, v škole, či v športovej hale. Svoj život zasvätili práve športu, a napriek nespočetným úspechom nikdy neprestali byť dobrými rodičmi, starými rodičmi, súrodencami, susedmi, trénermi, pedagógmi, skrátka ľuďmi, s ktorými sa radi stretávate.

Manželia Jana a Tomáš Kuťkovci. Moji rodičia.

Spomínam si, ako som v detstve nenávidela hádzanú, pretože mi brala rodičov. Až oveľa neskôr som pochopila, že som o nič neprišla, pretože svoju prítomnosť doma využívali naplno, a že nie je podstatné, koľko času strávi rodič so svojim dieťaťom, ale AKO ho strávi.

Spomínam si, že vďaka tomu, že boli často preč, vedela som ako 7-ročná upratať, napísať si úlohy, vybrať 4-ročnú sestru zo škôlky, natrieť chlebík s maslom a neskôr aj vybaviť záležitosti, o ktorých sa mojim rovesníkom nesnívalo. Naučila som sa samostatnosti a neskôr, už ako športovkyňa aj disciplíne, vytrvalosti, a schopnosti nevzdať sa za žiadnu cenu. Veď som mala tie najlepšie vzory.

Človek, ako moja mama, sa narodí raz za tisíc rokov. Motorová myš, žena, ktorá popri dvoch deťoch a práci, stíhala v športovom svete siahnuť na najvyššie méty. Žena, ktorá dodnes drží celú našu rodinu, od skvelej kuchyne, cez organizačné záležitosti, po učenie sa s vnukmi. Po skončení aktívnej kariéry doteraz pokračuje ako trénerka a hoci bude mať na Valentína 69 rokov, stále učí na základnej škole.  Otec skúšal v mladosti viacero športov. Zoznámenie s mamou znamenalo definitívne rozhodnutie sa pre hádzanú, ktorej obetoval celý život. Ambiciózny mladík zasadol vo veku 28 rokov na prvoligovú lavičku a napriek mnohým prekážkam to dotiahol vysoko a podobne ako mama, dodnes vedie juniorky, bez hádzanej to skrátka nevydrží. Hoci sa ľuďom spája predovšetkým so športom, spevom, či schopnosťou brilantne vyjadriť svoj názor, prioritou pre neho vždy bola rodina.

Rodina, v ktorej sa smeje, plače, kričí, ktorá je skutočná. Rodina, ktorá akceptuje každého člena autenticky. Rodina, ktorej členovia bývajú blízko seba, a ktorej súdržnosť je závideniahodná. Otvorené dvere po celý život.

Veľkých ľudí dnešnej doby nenájdete na titulkách časopisov, sú roztrúsení v uliciach, v triedach, nemocniciach, náručiach tých, ktorí to potrebujú. Na veľkých ľudí dnešnej doby sa akosi pričasto zabúda a je to škoda. Aj preto ma nesmierne teší, že dvoch veľkých ľudí dnešnej doby ocenia v rámci BSK. Zaslúžia si to.

A čo všetko títo dvaja skvelí ľudia dokázali?

Moja mama – strieborná z MS, štvrtá z OH v Moskve, najlepší pivot turnaja MS, to už mala dve malé deti, prvá žena – trénerka v najvyššej súťaži, trénuje doteraz mladšie dorastenky a ženy ŠKP Bratislava, doteraz učí (má 68) na základnej škole, členka Siene slávy SZH. Môj otec bol najmladším ligovým trénerom (začínal ako 28 ročný), v mladosti sa venoval viacerým športom -hádzanej, futbalu, boxu, vodnému pólu a ľahkej atletike. Ako tréner viedol československú ženskú reprezentáciu, s ktorou postúpil na MS 1992 v Nórsku, československú juniorskú reprezentáciu, s ktorou postúpil na MS 1987 v Dánsku a českú juniorskú reprezentáciu, s ktorou postúpil na ME 1998 na Slovensku. So slovenskou ženskou reprezentáciou trikrát vyhral prestížny turnaj v Chebe a trikrát aj tradičný turnaj Slovakia cup. Rôzne reprezentačné výbery viedol dovedna 17 rokov. Na klubovej úrovni získal tri tituly majstra republiky, sedemkrát bol vicemajstrom a štyrikrát bol bronzový.Viedol poľského majstra Montex Lublin v hlavnej súťaži Ligy majstrov(2004),so Štartom VD Bratislava hral vo finále Pohára EHF(1987) a ako prvý Slovák v nemeckej hádzanárskej bundeslige v histórii, trénoval tri ženské bundesligové družstvá. Borussiu Dortmund viedol vo Final Four Nemeckého pohára (2000). Je doposiaľ jediným trénerom, ktorý tituly majstra, vicemajstra a víťaza národného Pohára získal v Československu a potom aj v samostatnej Českej republike a rovnako aj v samostatnej Slovenskej republike. Je rekordérom najstaršieho ženského hádzanárskeho turnaja v ČR, Pohára míru v Olomouci, ktorý vyhral dovedna šesťkrát so šiestimi rôznymi družstvami. Trénoval v SR,ČR, Rakúsku, Poľsku a v Nemecku. V družstvách, ktoré trénoval, hrali aj majsterky sveta, vicemajsterky sveta i olympijská víťazka.Prednášal na medzinárodných trénerských seminároch v zahraničí – Montreale, Saarbrueckene a v Oldenburgu, s hráčkami Borussie Dortmund robil odborné výstupy pre poslucháčov štúdia športu a telesnej kultúry Univerzity v Bochume a s hráčkami bratislavského Štartu tréningové ukážky pre poslucháčov seminára trénerov v Tokiu. Je spoluautorom niekoľkých odborných publikácií.

Text a foto Petra Ázacis Kuťková

Vaše komentáre