Vyrastali sme v čase, keď podanie ruky bol záväzný sľub, keď sa ľudia schádzali bez mobilov a pri stoloch sa rozprávali. Keď bol telefón doma vzácnosť a telefónna búdka na rohu stále plná. Učili sme sa šiť a pliesť, pretože sme chceli byť krásne a časopis Burda, alebo katalógy Otto a Neckermann sa ochraňovali skoro s posvätnou úctou. Naše prvé lásky a sklamania sa niesli v duchu disco, vieme čo boli veksláci a ako nádherne to voňalo v Tuzexe. Zažili sme sľub iskričiek, pioniersku šatku, prvomájové sprievody, chmeľové aj zemiakové brigády, učili sa žiť v socializme, nádherne mladé sme prežili revolúciu, a potom sme sa zas učili a učíme žiť v dnešnej dobe. Máme za sebou pozorovania Halleyovej kométy aj rok 2000. Posledných 20-30 rokov sú väčšinou v hmle. Deti, rodina, práca, práca, rodina, deti. Krásna, mladá dievčina, tá zo včerajška, je zrazu preč. Kam sa vlastne podela? A kedy to vôbec stihla? Ako to, že sme si to vôbec nevšimli? Deti odchádzajú a my sa vraciame. Vraciame sa späť k sebe a k spomienkam. Máme už vrásky, tiež nám šedivejú vlasy a vieme toho už viac ako dosť o šťastí i bolesti, aj o slzách a smiechu. Veľa z nás je už babičkami. Zvláštnymi, krásnymi, múdrymi babičkami, ktoré na to vlastne vôbec nevyzerajú a z fleku vám na mieste zatancujú Lambadu. Sme stále pekné, krásu vidíme v očiach niekoho iného milého, našich detí a vnúčatiek.
Mária Nosková
Foto Depositphotos.com
Pracovala som ako zdravotná sestra v ružinovskej nemocnici. Moja životospráva bola veľmi zlá od A…
Ráno vstanem, či je sviatok, alebo piatok o šiestej (ale nemusím) a ešte v pyžame…
Dnes by sa dožila 95 rokov. Neprejde deň, žeby som jej nevenoval aspoň myšlienku. Niekedy…
Téma „nevhodnosti“ dvojdielnych plaviek po určitom veku je vlastne spoločenský konštrukt, ktorý sa mení v…
Musíme si sebe vážiť a mať sa radi. A je jedno, koľko máme rokov. Staroba nesie v…
Zúfalí utekáme do nemocnice, aby nám lekári vrátili zdravie. Ale tam nám ho nevrátia. Prečo?…
Leave a Comment