Hanlivé a urážlivé slová z úst rodičov sú… žiaľ… bežné. Zdravé dieťa je – debil, primitív, kretén, idiot, imbecil… (to sú diagnózy)… dokonca sú i domáce a ZOO zvieratká a v tom najhoršom prípade – tvrdý vulgarizmus smerovaný k maličkým. Popravde… uši mi to píli a až pri srdci pichne. Nemysliteľné pre mňa pomenovať moje milované dieťa škaredo. Ďalším (asi najhroznejším) oslovením je – diabol, fras, ďas, čert, ancikrist… Preklínať ich slovami a zvolávať na ne zlo. Chce sa mi až plakať z toho. Keď ma malý Filozof vytočil, prvých pár minút som bola v tichu. Veľmi dobre rozumel môjmu mlčaniu a… (až mi bolo smiešno), priniesol stoličku a povedal: „No, poďme sa porozprávať.“ Tváril sa dospelo. Nikdy nemal strach, že bude nasledovať pri (po) výmene názorov fyzický trest, pretože som proti tomuto druhu trestu a nikdy som ho neaplikovala vo výchove (ani to neviem a nedokážem). Krik a hlasná komunikácia u nás bol tiež nepoznaný jav. Pri výchove môjho dieťaťa som sa vychovávala… i ja.
Dieťa radi zahanbujeme a porovnávame s inými a možno si to ani neuvedomujeme… Prečo nie si ako ostatní? (lebo nie je ako iní, je univerzálny a špecifický) „Vypadni!“, „Choď mi z očí!“ alebo „Pokiaľ žiješ v mojom dome…“ Neznie to hrôzostrašne? Mne áno. „Nikdy som ťa nechcela“ alebo „Priala by som si, aby som ťa nikdy nemala!“ Čo sú toto za výroky? Nepýtalo sa na svet… a ak prišlo, bolo darom… a či nie? To, že sa vaše dieťa narodilo, nebolo predsa jeho rozhodnutie! Vrcholom nešťastnej komunikácie rodič-dieťa je, keď mu povieme NEMÁM ŤA RADA . Túto informáciu dieťa od nás nikdy nedokáže spracovať. Deti mávajú občas obdobie približne okolo 2 – 3 rokov, že nám to povedia možno i niekoľkokrát za deň. Nemáme radi jeho postoje… správanie… ale nie samotné dieťa!
„Si mi ukradnutý! Rob si, čo chceš!“ Ďalší fatalizmus… vypovedané bez rozmyslu, i keď nenecháme dieťa napospas sebe. Načo potom zraňovať jeho dušu a srdce?
Ako by sme definovali nadávku?
Ako slovo… obyčajné slovo, ktorému dala naša spoločnosť význam, že bude pejoratívne a urážajúce. Ale… slovom ubližujeme, jazyk je nástroj, ktorý…
Deti potrebujú počuť slová lásky… aj trestať s láskou. Dá sa to, len sa to musíme naučiť a pracovať na sebe. Čo vložíme do našich maličkých, oni neskôr odovzdajú svojim deťom.
Milujme deti, i keď sú neposlušné. A náš Otec nás – veľkých a múdrych – nemiluje aj hriešnych? Nezjedli sme múdrosť sveta a nevyvyšujme sa nad deťmi len preto, že sme dospelí! Vždy byť maličkým.
Veľa síl do neľahkého vychovávania, veľa lásky, obrovské srdce a… milujúce ruky, ktoré objímajú.
Alenka Medvecká
Vaše komentáre
Leave a Comment