O svokrách poznáme množstvo vtipov a viažu sa k nim väčšinou negatívne poznámky. No zďaleka nie všetky svokry sa mladým ľuďom miešajú do života, neustále hľadajú na svojich nevestách chyby a poúčajú ich o tom, ako treba variť a ako vychovávať deti. Nie všetky sú prísne, panovačné, ba až hysterické, napriek tomu sa ich ešte i dnes nájde dosť.
Ako je to u nás?
Poznáte ten okamih, keď prvý raz stretnete neznámeho človeka a okamžite viete, že presne to je ten pravý? Že je to presne ten dielik vo vašich puzzle, bez ktorého svoj obrázok neviete dokončiť?
Zažila som takú chvíľu. Práve vtedy, keď k nám prvýkrát vstúpila naša Ľubka.
Moja drahá nevesta. Naša dcéra.
Odvtedy sme rodina. Áno. Presne od tej prvej chvíle. Naši priatelia neraz vravia, že ona sa na mňa podobá viac, ako obaja moji synovia dokopy.
Nuž, môže byť. Boli totiž časy, keď som patrila do inej váhovej kategórie. Žiaľ, zdá sa, sú v nenávratne. No a vlasy, tak tie mi tiež akosi „vybledli“.
Náš Ivko už neraz povedal otcovi: „Ja som si vzal asi našu mamu.“
Tak, čo už teraz, mal si to rozmyslieť vtedy.
Ale je pravda, že občas to tak veru vyzerá.
Je veľa vecí, ktoré vidíme rovnako. Máme veľmi podobné názory, vyznávame tie isté hodnoty a, čo je najviac, milujeme tých istých ľudí. Každá po svojom…
No a nech je to už teda komplet, páčia sa nám aj podobné šaty, farby, vône…
A tak, občas sa nám to stáva. Oblečieme si tie isté veci. Alebo veľmi podobné.
Aj dnes sme vybrali zo skrine to isté. Zelené a čierne.
Fotka tie farby skresľuje, ale moja sukňa a Ľubkine nohavice sú takmer rovnaké. Farbou aj materiálom.
No, toto sú maličkosti. Tie, čo vidno. Sukňa a aj nohavice. Ale vo vnútri, tak tam máme spoločné veci veľké. Lásku k svojim blízkym, ale i tým vzdialeným. Túžbu po pokoji v rodine. Po zdraví a spokojnosti našich detí. Snahu chrániť a budovať náš domov. Miesto, kde nikto z nás nie je a už nikdy ani nesmie byť sám.
Áno áno. Sme spojené putom najsilnejším.
Sme rodina.
Text a foto Eleonóra Porubcová
Vaše komentáre
Leave a Comment