ČO SA TO S NAMI DEJE, pýta sa Renáta Názlerová?

Bude to asi trochu dlhší príspevok, ale téma si to žiada. Verím, že dočítate.

Rada by som zareagovala na mnoho rozhovorov so známymi aj neznámymi, na mnohé otázky, ktoré teraz zaznievajú. Samozrejme, v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Len veľmi malé percento ľudí má radosť (a teda pozitívne emócie) v súvislosti s týmito udalosťami. Nebudem hodnotiť, o aké osobnosti ide, to nie je teraz podstatné. Čo podstatné je, že drvivá väčšina ľudí prežíva emócie negatívne – strach, úzkosť, smútok, obavy z budúcnosti, bezmocnosť.

Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch covidových rokov, teraz nemáme návod na to, ako sa chrániť. Pri covide sme vedeli aspoň to, čo môžeme urobiť pre ochranu seba a svojich blízkych. A hoci sme reptali, nadávali, nesúhlasili, a búrili sa, stále sme mali tú možnosť, robiť aspoň niečo.

V prípade vojny sú však naše možnosti limitované a vedomie toho, že nemôžeme nijako osobne zasiahnuť do tohto vývoja, ten pocit bezmocnosti, umocňuje aj ostatné emócie popísané vyššie – strach, úzkosť, smútok, obavy z budúcnosti, ale aj hnev.

– všetky tieto pocity a emócie sú legitímne, máme na ne nárok, a je v poriadku, že ich cítime – nie je to prejav žiadnej slabosti; naopak, je zdravé si ich priznať, lebo ich potláčaním sa ich nezbavíme, naopak, spôsobia ďalšie problémy

– je správne žiť život ako dosiaľ, venovať sa povinnostiam, práci, rodine, mať svoju rutinu – nepodľahnúť paralýze, nihilizmu, depresívnym náladám; život ide ďalej, stále sa treba starať o varenie, domácnosť, písať s deťmi úlohy a podobne

– je správne a žiadúce, pre odstránenie pocitu bezmocnosti (ktorý, ako popisujem vyššie, násobí ostatné negatívne emócie) rozhodnúť sa pre nejaký čin, činnosť v prospech pozitívnej veci – či už sú to zbierky na humanitárne účely, či je to účasť na nejakom charitatívnom podujatí, ktoré podporuje utečencov alebo ľudí na Ukrajine, či sú to manifestácie proti vojne; a podobne

– veriaci môžu svoje denné modlitby zacieliť na túto tému; úprimne sa vyznať z pocitov, požiadať o pomoc so svojou úzkosťou a pomoc pre tých, ktorí to majú podobné, modliť sa možno za mier, zdravý rozum, a tak ďalej

– je prospešné, ak má človek v sebe tú silu, byť oporou pre iných, ktorí prechádzajú takouto emocionálnou, možno miestami až existenčnou krízou – vypočuť iného, pomôcť mu zorientovať sa v jeho citových a myšlienkových pochodoch je tiež obrovská forma pomoci

Ani mne nie je do spevu, ale zvládli to generácie pred nami, zvládneme to aj my. Opierajme sa o obrovskú vlnu ľudskosti, ktorá sa dala do pohybu, čerpajme nádej z dobroty, ktorá sa rodí okolo nás a snaží sa vyvážiť (a prevážiť) to zlo, ktoré sa predralo na povrch.

Buďme silní a láskaví.