Chvíľa s MUDr. Evou Sirackou, prezidentkou Ligy proti rakovine

Sedím vedľa známej ženy, ktorá sa na každého usmeje. V ruke drží obložený chlebíček, vedľa seba má barlu. Pýtam sa jej, či sa môžem s ňou odfotografovať. Odloží chlebíček i barlu a ochotne pózuje pred fotoaparátom. Krásna, múdra, inteligentná a stále rovnaká Eva Siracká. A tak mi nedalo, aby som sa jej neopýtala:

Prezradíte nám koľko máte rokov?

93. Viete to je už taký vek, kedy sa človek môže k nemu prihlásiť. Väčšinou si ľudia tak okolo päťdesiatky uberajú, ale ja si myslím, že v tomto veku to už nemá význam.

Ako je to možné, že nemáte takmer žiadne vrásky?

Nechodím na žiadnu kozmetiku, možno je to geneticky. Moja maminka vyzerala veľmi mlado. Zomrela z môjho pohľadu mladá na rakovinu, mala len 69 rokov. Často si prezerám jej fotografie a vidím tam tie gény. Ale nie sú to len gény. Druhá vec je, že človek sa musí stále hýbať, pracovať, aby nemyslel na rôzne zlé veci, ktoré sa okolo  nás dejú. Takže aj to je taký môj recept.

Jedným slovom byť stále aktívny. Čo to konkrétne znamená vo vašom prípade?

Ja ešte stále pracujem. Každý deň vstávam o pol šiestej. Je to aj kvôli môjmu psíkovi retriverovi. Vždy ma skoro ráno vyženie z postele. Potom idem do Ligy a  vrátim sa domov na obed. Teraz mám síce  trošku problémy, lebo som mala zlomenú nohu a už nie som taká výkonná, ale snažím sa vrátiť do starých koľají.

Čo vás ešte teší v živote?

Viete, človek si premieta tú minulosť a teší ma, že sa mi podarilo zrealizovať veľa vecí, o ktorých som vždy len snívala. Napríklad sa pamätám,  keď sme chceli zaviesť službu psychológov pre onkologických pacientov. Písala som všetkým riaditeľom nemocníc na Slovensku, ale väčšinou tento program zamietali, že oni psychologickú prácu s pacientmi zvládnu aj sami. Vôbec nie! Nemajú na pacienta čas. Teraz učíme aj pacientov aj odborníkov ako komunikovať, lebo vzájomná komunikácia je zlá. Zdravotnícky pracovníci sú enormne zaťažení a sú aj také povahy, že niektorí nedokážu byť milí k ľuďom, ktorí majú zdravotné problémy. A práve pri takomto závažnom ochorení, akým sú onkologické diagnózy, je psychologická pomoc veľmi potrebná. Takže som veľmi rada, že sa nám podarilo zrealizovať projekt psychologickej pomoci onkologickým pacientom a ich príbuzným.

A čo vás teší v súkromnom živote?

Teší ma, že sa vo svojich spomienkach môžem vracať k svojmu šťastnému detstvu. Boli sme traja súrodenci a vtedy bol iný život, ale rodičia sa nám venovali, chodili sme spolu na výlety, na nákupy, pomáhali sme si navzájom. Mala som aj výborné manželstvo. S manželom sme žili spolu 62 rokov a pred dvomi rokmi zomrel. Nikdy sme sa nehádali, jeden druhého sme akceptovali. Takže aj to ma teší, že som prežila  krásne manželstvo a šťastný rodinný život.

Text a foto Libuša Sabová

Vaše komentáre