Ani sa mi nechce veriť, že toto som niekedy vyšila ja!

Ako je to možné, že som mala toľko trpezlivosti? Musela som si nájsť vzor, kúpiť panamu, zodpovedajúcu farbu bavlniek, vypočítať rozmer…Už ani neviem, čo všetko! Keď som to všetko mala, začala som vyšívať. Krížik  bol môj najobľúbenejší. Prvé stehy a ja som už videla hotový obrus, či dečku. Veľmi som sa tešila na výsledok.

Už som si predstavovala tú výšivku na konferenčnom stolíku, ako nám spríjemní Vianoce. Hroznový motív bol určený na jesenné dni.

A ten červený bol do kuchyne. Ozdobí stôl, keď sa naobedujeme, všetko z neho spracem a umyjem. Krížik po krížiku.

Veľmi pomaly to pribúdalo. Za každou dokončenou časťou vzoru som si prácu rozprestrela, vyrovnala dlaňami, tešila som sa z nej. Ako je možné, že dnes sa nad tým čudujem? Ako ma to mohlo baviť, kde som na to zobrala čas? Veď som mala náročnú prácu, rodinu! Okrem toho bola naša rodina celá obštrikovaná. Švagor sa mi smial, že pomaly uštrikujem aj záclony. Nechápem! Dnes už horko ťažko zaštopkám manželove ponožky. Všetko sa zmenilo. Naše priority, naše hodnoty. Moje dečky prežili aj sťahovanie, kedy som vyhadzovala naozaj všetko, čo som si myslela, že už nebudem potrebovať. Akosi som ich nevedela odhodiť, keď sa k nim viaže kus mojej krásnej mladosti!

Text a foto Libuša Sabová

Vaše komentáre