Ako trávi „koronavírusový“ čas známa Bratislavčanka v kraji pod Poľanou

Dnes som tu práve dva a pol mesiaca. Za tento čas som pribrala 5 kilogramov, nie viac ako päťkkrát som sa povadila so Staničkom, na tvári mi pribudlo päť vrások a v záhrade mám 5 nových záhonov. Teraz sa pozerám z okna a som šťastná. Dnes na parapete nevidno žiadne kmitanie lietajúcich mravcov, ktoré sa nám na jar vyroja ako zákonitost prírody. Okotila sa nám aj mačka, z hniezda starej jablonky vyleteli štebotavé sýkorky. Jarou tu všetko začalo žiť. Otvorím facebook, aby som nestratila celkom kontakt s civilizovaným svetom a čo vidím? Invektívy: kto je debil, koho treba nenávidieť, prečo je treba štrajkovať a iné nenávistné vyjadrenia, ktoré sú nám tu na vidieku celkom ukradnuté. Ľudia na Podpoľaní sa zaoberajú poväčšine vlastnými problémami: že bol včera mráz a koľko roboty vyšlo nazmar! Pomrznuté zemiaky, aj fazuľa a jemne ošľahané muškáty, lebo tie sú vyššie a mráz bol prízemný. Nad týmto tu zalamujú rukami gazdinky. Mráz bol aspoň tak prízemný , ako tie facebookove statusy. Lebo tak, ako sme zatiaľ na Podpoľaní prekonali pandémiu, by nám mohol závidieť aj ten najmenej postihnutý okres, kanton alebo opatstvo v ktorejkoľvek krajine na svete. Naša susedka Marka pred dvoma mesiacmi prorokovala: “ Čože korona! My sme tu zvyknutí na inakšie trápenia! Nejaká korona nás nezdolá.“ A mala pravdu. Lebo mnohé domy tu dostali nové omietky, krásne červené strechy, hrdšie ploty. Aj my sme ho so susedom pekne vybudovali a natreli aj iné veci v záhrade.

Svojim spôsobom korona pomohla domácej mikroekonomike. Užsem opäť chodí ponúkať lacné kakao podnikavý Poliak a voňavé jahody z Nových Zámkov počerný tučko. Na facebooku zase kolujú hnusne fotky nášho akože dobitého premiéra a v štátoprávnom Slovenskom rozhlase počúvam kvázi humoristov, ktorí si robia prdel z tučného brucha hlavného hygienika. Nuž, asi by sa viac tešili krásnemu mužovi Delonovského typu na jeho mieste a možno stovkám mŕtvych, čo nás našťastie obišlo? Stále je ta štíhla krása najdôležitejšia? U mňa na Podpoľaní už nie. Som vďačná, že pandémia nebola u nás horšia, že naši minulí, aj súčasní kompetentní to včas zabrzdili. Podpoľanie si žije svojim pokojným životom. Virtuálna nenávisť na šťastie do kraja medveďov, vlkov a líšok ešte nedorazila.

Text a foto Barbora Laucká Vítová