Ako ste na tom s jazykovými vedomosťami?

My sme taká zvláštna generácia. V škole sme mali cudzie jazyky, okrem ruštiny sme si mohli vybrať buď angličtinu, alebo nemčinu, možno niekde španielčinu. Učili sme sa, učili, ale ak sme nemali motiváciu, tak sme sa ich ani nenaučili, hoci sme mali na vysvedčení jednotku. Cudzie jazyky boli povinné aj na vysokých školách. Ja som pokračovala v nemčine (ruština bola stále povinná) a ešte som si vybrala voliteľný cudzí jazyk španielčinu. Ale čo keď náš profesor španielčiny sa s nami najradšej rozprával o všetkom možnom, len nie o španielčine. Nič sme nevedeli a všetci sme mali jednotky. To, že sme sa mali cudzie jazyky poctivo učiť sme najlepšie zistili po 89 roku, keď sem prišli západné firmy. Potrebovali ľudí s dokonalými jazykovými vedomosťami a takých vedeli kráľovsky zaplatiť. No čo už? Ja som sa vybrala inou cestou, ako pracovať pre zahraničnú firmu, ale angličtina mi z času na čas chýbala. Hlavne pri cestovaní. Nikdy nezabudnem, ako sme sa s manželom vybrali na Floridu, na letisku si vyzdvihli požičané auto a vydali sme sa na cestu do nášho hotela. Ale trafili sme, aj sme precestovali celú južnú Floridu a to sme obaja vedeli len narátať do desať, povedať prosím a ďakujem. Isteže sa vyskytla aj situácia, kedy sme s týmito vedomosťami nevystačili. Napríklad to bola drobná poistná udalosť na aute. Ale nejako sme sa aj z toho vymotali.  Ale vtedy som sa na seba veľmi nahnevala a hneď som sa prihlásila do jazykovej školy. Lenže to už bol zavedený systém, že na vás hovoria len po anglicky. Ja som potrebovala logicky odvodiť, pochopiť, prečo je to v angličtine tak alebo onak a to vám tí anglickí učitelia nevysvetlia. Takéto učenie ma doslova „bolelo.“Po roku som to vzdala. Na dovolenky chodíme len s cestovnými kanceláriami a už len do destinácii, kde sa dohovorím aj po nemecky. Z tej sa na mňa nalepilo o niečo viac, ako angličtiny. Ale aj tak závidím ľuďom, ktorí sa aj v takomto veku dokážu učiť jazyky. Prečo to robia? Raz som na plavárni  stretla jedného známeho, ktorý je možno o desať rokov starší ako ja. Keď preplával jednu dĺžku, zastavil sa zobral do ruky akýsi papier, odložil ho a plával naspäť. „Čo máš na tom papieri? pýtam sa ho. „Nemecké slovíčka, takto sa ich učím.“  „A to sa ti ešte chce?“ Áno, nechcem umrieť bez toho, že by som nevedel po nemecky!“ To je motivácia, že?

Libuša Sabová

Vaše komentáre