Ako som zaplatila 200 dolárov za okúpanie kocúra v mačacom salóne

Skutočný príbeh našej superbabky Kamily Kay Strelkovej Kankovej (na fotografii s dcérou Evkou, majiteľkou kocúra)

Malého chlpatého kocúrika som spoznala v Texase. Boli sme tam na dovolenke. Róbert, manžel našej dcéry Evky ho priniesol pod kabátom ako darček k narodeninám. Už prvý pohľad na túto malú chlpatú guľu neveštil nič dobré. Všetky kvety v byte sa mu stali športovým náradím, vešal sa na ne, hojdal sa tak nerozvážne, že niektoré sme museli aj vyhodiť. Časom si ale zvykol a deti ho začali zbožňovať. Čo si malý Bandita, tak sme ho pomenovali, zmyslel, to sa aj stalo. Sedáva uprostred stola, vešia sa na záclony, pazúriky si brúsi na kreslách a zásadne sa rozvaľuje práve tam, kde sa chcete uložiť vy. A nedajbože, aby ste ho chceli z tohto miesta vytlačiť. Nezavrčí, len na vás zagáni. Je to pravá himalajská rasa a tá, verte mi, aj keď to znie čudne, má tvár ako človek.

Deti žijú ďaleko od nás a preto sa vždy na ne tešíme, ale na Banditu….?! Mám dojem, že nás vôbec neuznáva. Náš vzťah k nemu je čosi ako vzťah medzi svokrou a nevestou. Pre pokoj v rodine jeden druhého tolerujeme. Pohladkať sa nedá a ak sa mu prihovoríme, kývne chvostom a zalezie pod stôl.

Jedného dňa nám dcéra zavolala, že si k nám prídu na niekoľko dní oddýchnuť. Žiada sa im zmena. Potešili sme sa a ponúkli im všetko pohodlie nášho domova. Teplé slnečné počasie a rovno pod našim balkónom Atlantický oceán. Ľahko je nám, bývame na Floride.

„Mami, môžeme priniesť aj Banditu?“ Povedať jej, že nie, to by som sa neodvážila. Je to predsa jej miláčik a navyše kocúr je, ako ona tvrdí, liekom na modernú chorobu tohto storočia na stres. Lenže náš domový poriadok nedovoľuje držať v dome žiadne zvieratko a to ani len na návšteve. A tak uvažujem…

„No tak OK,“ pristala som. „Len ho nesmie nikto vidieť, veď vieš…“koktala som… „ u nás zvieratká…“

Prišli a ešte sme sa ani nestačili poriadne vyobjímať, keď z krásneho novučičkého kufríka pomaly, ale majestátne vyšpacíroval náš hosť.

Poobzeral sa a z jeho pohybov som usúdila, že náš byt sa mu páči. Priestranný, s bielym kobercom od steny k stene a s terasou, na ktorej sa bude môcť nadýchať čerstvého morského vzduchu. Prebehol po obývačke, labužnícky si pretiahol kostru, ľahko vyskočil na stôl a aby nás mal všetkých v dohľade, uvelebil sa presne na jeho strede.

„Vitaj Bandita,“ prihovorila som sa mu, ale on nič. Znudene zívol a ani sa na mňa nepozrel.

Pri večeri nám deti oznámili, že si na dva – tri dni odskočia na Key West a že Banditu nechajú u nás. Aspoň nám bude robiť spoločnosť. A veru nám aj robil. A to ešte akú! Prvé dva dni sme ho takmer vôbec nevideli. Nafučaný a urazený, že ho deti opustili, sa len napil a najedol a ešte si odskočil do kúpeľne do svojej škatule.

„Čo je s tým chalanom?“ pýta sa tatko.

„S kým?“

„No s tým kocúrom?“

„Neviem, so mnou nekomunikuje, ignoruje ma.“

Na tretie ráno, keď som sa zobudila, uvarila si kávu a zapla televízor, môj zrak len tak mimochodom padol na náš biely koberec.

Bože, čo to tam je? Pozriem sa bližšie a zisťujem, že náš milý, namosúrený hosť použil koberec namiesto toaletného papiera. Vzala som vodu, handru a vyčistila „postihnuté“ miesto.

„Hej, čo to je?“ pýtam sa Banditu. Prosebne sa na mňa pozrel, nuž som sa odvážila vziať si ho na ruky. Zázrak, nebránil sa. Lenže…. čosi tu ešte zapácha. Ovoniam Bandiho, nazriem mu pod chvost a… Himalajské mačky sú obdarené dlhou srsťou a v škatuli si tento náš kocúrik trochu prisadol… „Nič to. Umyjeme to,“ prihováram sa mu. Pamätám si, ako si dcéra počínala pri podobnej situácií, nuž to skúsim aj ja. Ale nemala som. Len čo začala tiecť voda, milý kocúr sa zvrtol a ako strela sa mi vyšmykol z rúk.

Stihol ma poškriabať na tvári, na krku i na rukách. Rýchlosťou blesku sa schoval za kreslo. Preľaknutá som išla k nemu. To som však nemala robiť. Jedovito na mňa zaprskal a ako divé levíča sa po mne ohnal labkou. Pch, pch, pch….

„Bože, čo teraz?“ Celá som sa triasla. Čo si s ním počnem? Schmatla som jeho parádny cestovný kufrík, otvorila dvierka a prosila ho, aby vošiel dovnútra. Zároveň som sa s hrôzou pozerala na hnedé škvrny, ktoré nechával všade, kde si sadol.

„Ach Bože , môj krásny biely koberec! Poraď, čo robiť?“

Sadla som si a začala som rozmýšľať. Napadla mi spásonosná myšlienka. Vzala som telefónny zoznam a vyhľadala som „Grooming biznis“ pre zvieratká. To ako salón. A bolo ich v ňom zo desať. Vybrala som si ten najbližší a vytočila číslo.

„Môžem k vám priviezť môjho hosťa, aby ste ho dali trochu do poriadku?“

„Je to zvieratko, že?“

„Samozrejme, je to kocúr.“

„Uvedomujete si, že je nedeľa? Bude to drahšie.“

„O chvíľu som u vás.“ Začala som hľadať Banditu. Pozrela som pod všetky stoličky, stoly, gauče, ale Banditu nebolo. Od strachu som sa spotila. Zúfalo som hodila pohľad do kúta, kde stál parádny cestovný kufrík jeho veličenstva a čo nevidím, škúli z neho Bandita. Vrhla som sa naň a rýchlo som ho zazipsovala. Vydýchla som si, nahádzala som na seba šaty, vzala kufrík s Banditom a s rozbúchaným srdcom som vyšla na chodbu, potom do výťahu do garáže a rýchlo do auta.

Sláva, nikoho som nestretla!

Mačací salón nebol ďaleko. Vyplnila a podpísala som formulár a naše drahé zvieratko odovzdala „vizážistke“ mačiek. Netrvalo dlho a milá pani sa vrátila aj s Banditom. Pripadal mi ako filmová hviezda. Kožúšok sa mu leskol a rozvoniaval ako fialka. Keď mi ho pani podávala, zdesene som vykríkla.

Nie, vložte mi ho do kufríka, prosím.“

Zaplatila som. Zapýtali si až  200 dolárov. Hlava sa mi zatočila a vrátila sa, vlastne vkradla sa do vlastného bytu. Bandita sa usadil na manželovom písacom stole a keď sa chcel s ním podeliť o kúsok miesta, poriadne ho poškriabal na ruku.

Zvyšok nedele prešiel v tichosti. Večer prídu naše odpočinuté deti a tak som sa pustila do varenia. Nič im nepoviem, dúfam, že si nevšimnú, akí sme obaja poznačení.

Len čo dcéra vstúpila do bytu, vyobjímala Banditu a až potom si všimla naše polepené rany.

„Čo sa vám stalo?“

Museli sme sa priznať, aby si nemyslela, že sme sa nedajbože v jej neprítomnosti pobili.

„Chudáčik môj,“ maznala sa s tým malým chlpatým zázrakom, „ako si mohol také niečo urobiť? Zlý, zlý miláčik!“

Ale miláčik, aby ho ľutovala ešte viac, začal vracať. Keď zvracanie neprestávalo odišli sme na pohotovosť. Tam mu zistili na boku hrčku. Po návrate domov išli s ním k špecialistovi, ktorý konštatoval, že u tohto plemena sa môže hrčka vytvoriť ako reakcia zvieraťa, keď sa hnevá. Že to nič nie je, o pár dni sa vstrebá.

Pochopiteľne sme si vydýchli. Len ja som sa nenápadne rukou prehmatala a hľadala „svoju“ hrču hnevu. Vlani som totiž bola na Himalájach a človek nikdy nevie…

Vaše komentáre