Ako ma poučila milencova manželka – skutočný príbeh

Bol horúci august a ja som si v Tatrách lízala rany ako zbitý pes po trápnom rozchode s dlhoročnou láskou. Mala som 30 rokov, bola som sama a trošku nervózna, kedy sa už konečne objaví ten pravý. S vďačnosťou som prijala pozvanie dvoch priateliek, ktoré si s deťmi prenajali izbičky u staršej pani v schátralej, ale romantickej chalupe. Na letný pobyt to absolútne stačilo. Domček stál na kopčeku a najbližší susedia boli dosť ďaleko. Pani bola príjemná, nevtieravá a nechala nás vo svojej kuchyni koľko sme potrebovali. Občas s nami preberala naše lásky, sklamania i nádeje a pridávala pikantné historky z vlastnej i vypočutej bohatej životnej skúsenosti, veď bola zdravotná sestra. Čas nám príjemne plynul. Chodili sme na nenáročné túry, mastili karty s deťmi a večer sme opekali slaninu a popíjali pri táboráku víno. Vymýšľali sme najrôznejšie hry a ja som pomaly naberala sily do ďalších stretnutí s osudom. Bola to ideálna terapia.

Osud na seba nenechal dlho čakať. Zjavil sa ako blesk v podobe, ktorá by ma nenapadla ani vo sne. Raz večer sme zase pripravovali oheň a spoza kopca sa v zapadajúcom slnku vynoril akýsi chlap s batohom. Neomylne si to namieril priamo k našej chalupe. Spanikárili sme – štyri ženy v dome, tri malé deti a môj labrador – to je zlé! Adolf síce budil dojem veľkého strážneho psa, ale ja som dobre vedela, že by zlodejovi pokojne podal labu, aby ho uvítal. Nebolo to také zlé. Z chlapíka sa vykľul na prvý pohľad neškodný a celkom pekný nemecký turista. Veľmi slušne sa domácej pani opýtal, či by tu v okolí nemohol niekde prenocovať. Našťastie hovorila po nemecky. Chvíľu s ním debatovala, premeriavala si ho skúseným pohľadom a čoskoro už mala jasno. „Tomuto chlapovi môžeme veriť,“ povedala nám a ponúkla mu poslednú nevyužitú schátralú izbu.. Múdro usúdila, že zaplatí v euro. Predstavil sa ako Siegfried, sadol si k ohňu a my sme boli zvedavé, prečo necestuje po luxusných penziónoch, ale peši s batohom na chrbte. Vysvetlenie bolo jednoduché: jeho rodina pochádzala z Kežmarku a po vojne sa presťahovali do Nemecka. Narodil sa v päťdesiatych rokoch a chcel poznať kraj svojich predkov. Ja i moje priateľky sa po nemecky vieme opýtať tak akurát na cestu na stanicu, preto som to skúsila po anglicky. A uspela som. Tá jeho nebola bohvieaká, ale na základné informácie stačila. Rozprávali sme sa ako sa dalo, kým oheň pomaly nevyhasol a deti aj s pani domácou išli spať. Priateľky na mňa významne mrkli a dali nám dobrú noc. Ako by som ich počula : „Máš šancu, tak sa snaž!“ Zostali sme so Siegfriedom sami. Vôbec som sa nemusela snažiť. Bola to jednoducho len neuveriteľná náhoda a príležitosť, ako zabudnúť na celý svet. Bol milý, spočiatku nesmelý a obaja sme sa dlho tvárili, že ide o bežnú konverzáciu. Niektoré veci sa ale dejú prirodzene a samospádom.

Romantická vlažná noc s jasnými hviezdami a ja, vyhladovaná po láske, s príťažlivým sympatickým cudzincom, ktorému som nič nemusela vysvetľovať. Siegfried mi skoro dokázal, aká nádherná môže byť realita. Prvá noc s ním bola šialená, vášnivá a strašne dlhá. Zo stropu izby len občas spadol kúsok schátralej maľby do dedinských perín, ktoré voňali slnkom. Nikomu to nevadilo. Nasledovala dovolenka, na ktorú nikdy nezabudnem. Múdrej pani domácej bolo všetko jasné a predĺžila Siegfriedovi pobyt na neurčito. Do Nemecka sa po týždni musel vrátiť. Využili sme ho do poslednej minúty. Cez deň sme robili dlhé túry na všetky smery a ja, nezvyknutá chodiť od rána do večera po horách, som z lásky trpela. Našťastie aj Siegfried niekedy oddychoval – napríklad v priezračnom horskom potoku, kde sme sa v horúčave nahí kúpali. Adolf bol tiež spokojný. Také venčenie som mu v Bratislave nikdy nedopriala. Večer som zbitá únavou ešte musela variť konzervy s cestovinami. Teda Adolfovi. Nám so Siegfriedom nechávali kamarátky večeru v trúbe. Najkrajšie boli noci. Milovali sme sa do bezvedomia, teda do chvíle, kým sme obaja nezaspali od únavy. Väčšinou som bola prvá ja. Po týždni nastalo vytriezvenie. Samozrejme mal manželku a dve deti. Ale povedal mi to hneď a ja som ani nečakala, že sa dlho budem vznášať v oblakoch. Tvrdil, že ju už dávno nemiluje. Nebola som naivná, ale celkom som mu verila. Aj ja som sa po dlhšom čase rozišla s niekoľkými mužmi. Alebo oni so mnou. Navyše som chápala, že rozvod je v Nemecku oveľa komplikovanejší ako v tom čase u nás. Samozrejme, nedúfala som, že by sa kvôli mne a po týždni vášne hneď chcel rozvádzať. Taká naivná som naozaj nebola. Ale sama sebe som si tým vysvetľovala fakt, že sa ešte nerozviedol. Niečomu som predsa veriť musela! Siegfried mal priemerný plat štátneho úradníka a tvrdil, že dlho s manželkou šetril na vlastný dom, ktorý bude ešte roky splácať. Nič mi nesľuboval a ja som ho o nič nežiadala. Statočne som sa s ním rozlúčila. A zúfalo som po ňom ďalej túžila…

V duchu som sa zmierila s tým, že ho už nikdy neuvidím. Vymenili sme si niekoľko listov a s úžasom som zistila, že som pre neho neznamenala len obyčajný prázdninový flirt. Čo najskôr chcel za mnou do Bratislavy prísť. Koncom septembra si zobral dovolenku a spolu sme strávila ďalší nádherný týždeň. Cez deň sme obchádzali pamiatky a v noci sa vášnivo v mojom byte milovali. Pomaly som začínala panikáriť. Bolo mi jasné, že po dvoch spoločných týždňoch nemôžeme riešiť budúcnosť, ale čo teda bude ďalej? Keď sme sa druhýkrát lúčili, opustila ma statočnosť, plakala som ako malé dievča. Ďalej sme si písali, ale o budúcnosti nepadlo ani slovo. On tvrdil, že sa aspoň lepšie naučí po anglicky a ja blázon som sa poctivo začala učiť po nemecky, aj keď som tú reč vždy nenávidela. Akýsi zlomyseľný čertík vzadu v hlave mi našepkával: „Čo keby to vyšlo?“ A tak sme si v listoch vymieňali veľmi dôležité informácie. Dozvedela som sa, ako sa stará o žaby, ktoré neďaleko jeho mestečka musia pri kladení vajíčok preskakovať cez cestu. Opisoval mi, ako ich spolu s ďalšími ekológmi vo vedrách prenášajú, aby ich autá neprešli. Ja som mu popisovala, koľko toho zje Adolf, kde sme boli spolu na výlete a ako ma v práci šéf rozčúlil. Občas mi zo svojej kancelárie zavolal, niekedy aj z domu. To vtedy, keď manželka bola preč.

V novembri mi sama zavolala. Bola som šokovaná. Lámanou angličtinou mi vysvetlila, že sa o Siegfrieda bojí. Že sa s ním niečo deje, má psychické problémy a že už sa to odrazilo aj v práci. Má obavu, aby to nemalo dopad na celú rodinu. Bola veľmi milá a požiadala ma, či by som nemohla prísť. Pozvala ma k ním domov. Vraj kedykoľvek sa mi to bude hodiť. O našom vzťahu so Siegfriedom sa vôbec nezmienila. Poďakovala som sa jej a neschopná slova som zavesila. Po chvíli mi došlo, že po telefóne by sme lámanou angličtinou ťažko niečo vyriešili. Že je to od nej veľmi múdre, keď ma sama pozvala. Zobrala som to ako výzvu – kto z koho? Predsa si nemôžem nahovárať, že to bude len zdvorilostná návšteva.

Na druhý deň mi zavolal Siegfried. Bol akýsi skrušený a potvrdil mi manželkine pozvanie. Či by som nebola taká láskavá a neprišla k ním aspoň na týždeň. Viacej som z neho nedostala. Tak dobrá som naozaj nebola. Ale hlavne zvedavá. Na manželku a ich deti. A ešte na to, čo preboha chcú riešiť a ako? Na to moja mentalita ani životné skúsenosti nestačili. V tom čase som už Siegfriedovi absolútne verila. Verila som, že ma nechce dostať do nejakej nepríjemnej situácie, alebo ma využiť na riešenie vlastných manželských problémov. Verila som, že ma chce najmä vidieť. To samozrejme chcel. Na stanici v Stuttgarte sme si padli do náručia a ja som si pripadala ako vo sne. Bol ako vždy pozorný a milý, ale zároveň trochu rozpačitý, kŕčovitý a nesvoj. Prázdninový opar nadšenia, uvoľnenia a slobody z neho akosi vyprchal. Už to nebol on. Mal skutočnú krízu. Stále som z neho nemohla dostať účel môjho pozvania k ním do rodiny. Pravdepodobne to ani on nevedel. Bol to nápad jeho manželky. Asi preto bol taký nervózny. Vlastne, ktorý chlap by v takej situácii nebol? To som chápala. Povedala som si, že všetkému nechám voľný priebeh.

„Nič sa nasilu nemá lámať cez koleno,“ presviedčala som seba samú. Prvé sklamanie prišlo veľmi skoro. Už na ceste zo stanice mi v aute povedal, že sa nemôžeme dlho zdržiavať, pretože manželke by to bolo podozrivé. Zarazilo ma to, ale nech. A tak sme si v sychravom počasí ukradli pre seba len niekoľko minút. Vyliezli sme na posed na kraji lesa. Bol to široko ďaleko jediný úkryt, kde sme sa aspoň chvíľu nerušene objímali a bozkávali. Na sex nebolo ani pomyslenia. V tej hmle a hrubých kabátoch… Navyše Siegfried nervózne pokukoval na hodinky. A tak som to vzdala. Hurá za manželkou! Bola to posledná chvíľka našej intimity za celý nasledujúci týždeň.

Manželka bola všedný typ nevýraznej Nemky. Ale bola milá a chovala sa ako vzorná hostiteľka. Predstavila mi deti : jedenásťročné celkom fajn dievča a štvorročného chlapca, ktorý chvíľu neposedel v kľude. Celkom normálna rodinka.

Čoskoro som poznala, že tá malá nevýrazná žena, len o niečo staršia ako ja, v sebe skrýva veľkú silu. Správala sa úplne prirodzene a za celý čas nepadlo o mojom vzťahu k Siegfriedovi ani slovo. Tá sila spočívala v tom, že dobre vedela, akého muža doma má. Tiež si bola vedomá svojich práv. Ak sa k nej a k deťom Siegfried nebude slušne chovať, bola rozhodnutá, že sama požiada o rozvod. Tieto slová vôbec nepovedala, ale z jej chovania a rôznych narážok mi to bolo jasné veľmi skoro. Skrátka, chcela mi ukázať ich rodinný život a všedné Siegfriedove starosti, jeho manželky a detí. Ako keby sa ma pýtala: „Tak toto by si chcela? Vidíš, aký je slabý. Po rozvode by bol na tom ešte horšie. Musel by sa o deti postarať a skoro by sa zosypal. Ako chceš!“

Možno by o neho začala bojovať ako lev, keby som sa nejako prejavila. Ale po niekoľkých dňoch v ich domácnosti som na niečo podobné ani nepomyslela. Siegfried si dodal odvahu a priznal, že manželka uvažuje o rozvode. A on nevie, ako ďalej. Podrobne my vykreslil, čo by to všetko obnášalo. Veľmi zle by na tom bol finančne a mne by nemohol nič ponúknuť. Ak by sa rozviedol, nový život by si v Nemecku veľmi ťažko budoval. A odsťahovať sa ku mne do Bratislavy? Tam by už bol úplne stratený. Ako by sa živil? Napadlo mi, že by to určite išlo. Veď nemecké firmy u nás pribúdajú geometrickým radom. Len by to chcelo odvahu a obnášalo by to veľa problémov. A tie Siegfried evidentne nechcel riešiť – so sebaľútosťou sa potácal v začarovanom kruhu. To som ich mala ja riešiť? Ani ja som nemala dosť sily a už ani istoty, či niečo také vôbec chcem. Zrazu mi bolo ľúto Siegfrieda i jeho manželky. A definitívne som pochopila, že toto si musia vyriešiť sami. Posledný večer u nich doma Siegfried utiekol do garáže, kde sa venoval práci s drevom. Evidentne ho to upokojovalo. My sme sa s jeho manželkou striedavo pozerali na televíziu a čítali si v nejakom časopise horoskopy. Pri mojom znamení bola na tento týždeň jasná prognóza: Nešťastie v láske. Manželka sa na mňa významne pozrela a pousmiala sa. Aj ja som sa zasmiala a pokývala hlavou. Rozlúčili sme sa ako staré priateľky. Na Vianoce sme si so Siegfriedom naposledy vymenili pohľadnice so želaním všetkého najlepšieho. Tak skončila naša veľká láska.

Katarína Palovská

Vaše komentáre