Aká je svokra známeho kubánskeho speváka Lazara, novinárka Soňa Ištvánová – Péterfi?

Láska a obavy

Keď mi pred viac ako desaťročím priatelia rozprávali o vnúčatách, nemala som ani potuchy o čom hovoria. V duchu som si hovorila, veď uvidím, keď to príde….

Pred 12 rokmi som stála pred pôrodnou sálou  s neskutočným strachom, aby pôrod môjho vnuka prebehol bezproblémovo. Moja dcéra, lekárka, chcela rodiť prirodzene napriek tomu, že Lukáško mal byť veľký. Pôvodne som mala byť pri pôrode, ale mladšia dcéra prehovorila sestru, aby jej oporou mohla byť ona.

Ihneď ako sa dalo, mi priniesla ukázať malého. V tom momente sa niečo vo mne pohlo a začala som plakať. Od šťastia. Ten pocit šťastia vo mne rokmi rastie a s príchodom vnučky sa znásobuje. Ale o tom neskôr.

Tým, že som už skoro rok v redakcii  pracovala popri dôchodku, svoj čas som si zadelila tak, aby som týždenne dva dni mohla byť v mimobratislavskej domácnosti mojej dcéry. Ale počas šestonedelia som u nej ostala  dlhé týždne nielen preto, aby som ju odbremenila od domácich prác, ale aj preto, lebo zať, opravujúc anténu na streche domu spadol a dochrámal sa…. Takže  kým dcéra kojila, snáď každé dve hodiny, ja som varila, žehlila, upratovala, išla s vnukom na prechádzky a večer, keď ho maminka okúpala, som s ním cvičila, krémikovala ho, spievala mu a mojkala sa s ním – asi ako každá stará mama. Na víkend som odbehla domov, skontrolovať mladšiu dcéru – vysokoškoláčku a manžela. Navarila som im a jedlo nachystala do mrazáku, aby nepovedali, že sú od macochy.

Keď mal Luky rok a pol a dcéra sa chcela vrátiť do práce,  mladí ma požiadali, či by som sa nepostarala o vnuka, nakoľko jasle zavrhli a v mieste  ich bydliska  ani neboli. Aj doma sme to prebrali a rodinná rada sa zhodla, že to bezo mňa vydržia. Každý pondelok som nastúpila do „služby” a v piatok nás dcéra odviezla aj s vnukom domov do Bratislavy, aby sa vytešil aj starý otec.  A aby mladí mohli niekam ísť na večeru, do kina, na posedenie s priateľmi, Lukáško ostal u nás aj spať. Často až do nedele. Ako dva a polročný poznal abecedu, čísla do 15, lebo počas prechádzok v dedine boli očíslované stĺpy. Miloval autá, poznal značky a naučil ich aj mňa. Neskôr, keď už chodil do škôlky, sme si zvyk bratislavských víkendov zachovali. Od piatku do nedele sme boli s ním. Vymýšľali sme aktivity, program, len aby mal radosť. So starým otcom dlhé hodiny ležali na koberci a posúvali autíčka po veľkom atlase sveta a tak sa naučil názvy štátov sveta. Nasmiali sme sa pri kartách, puzzle, maľovaní, futbale. Keď už bol väčší, začal sa zaujímať o počítač, hrávali sme spolu hry. Automobilové preteky vyhrával výlučne on nie preto, lebo som ho nechala vyhrať, ale preto, lebo som to nevedela a neviem ani dodnes. Je pravdou, že už má také hry, v telefóne, tablete, laptope, o ktorých nemám ani poňatia.

Našťastie, nebol často chorý, ale keď sa to stalo, prvé dni som letela k nemu domov a  rekonvalescencia vždy prebiehala už u nás doma, v „sanatóriu Dúbravka”. Lukáš miluje spoločné raňajky s dedkom. Má svoj lopár, nôž, aby si mohol krájať slaninu, klobásu, mladú cibuľku, syry…Zo všetkého musí byť 4-5 druhov. Starý otec už začiatkom týždňa nakupuje, aby vnuk mal bohatý výber. Nakoľko varím len také jedlá, ktoré obľubuje, s radosťou sledujem, ako jedlo mizne z taniera. Zvykli sme si telefonicky dohovoriť  menu. Ale keby to záviselo od neho, stále by jedol pečené kačacie stehná á la dedko.

Počas letných mesiacov sme trávili a trávime spolu veľa času. Ak to dovolí počasie, chodíme plávať.

Odkedy sa dcérine manželstvo rozpadlo a za rok sa jej podarilo postaviť  dom a tak vytvoriť nový domov, vnuk sa stretáva aj s otcom, nemá kedy chodiť do Bratislavy. A tiež už má svoje záľuby, priateľov, s ktorými chce tráviť voľný čas, čo samozrejme akceptujeme. Keď nemôže on, idem ja, navrhla som dcére a vnukovi. A tak každý pondelok ma ranný autobus vezie  k mojim. Oni odídu, dcéra do ambulancie, Luky do školy a ja sa venujem domácim prácam. Vyžehlím, vytriem v dome podlahy, utriem prach a čakám ich s uvareným obedom. Oceňuje to hlavne môj 12 ročný vnuk, ktorému školská strava až tak nechutí…. Viem, že počas jedenia sa nemá rozprávať, ale my porušujeme túto zásadu.Bavíme sa o škole, kamarátoch, o živote, o smrti. Áno, aj o konci bytia, aj keď obaja veríme, že tu ešte pár rokov budem. Hlavne pre neho a pre pomaly 7 ročnú Sarah.

Tiež som bola pri jej narodení. Sedela som v lekárskej izbe, chcela som lúštiť krížovku, ale nevedela som sa sústrediť. Vďaka mobilným telefónom som s nimi, mladšou dcérou a zaťom, bola v styku a keď mi zať zahlásil „už”, vo dverách pôrodnej sály , počujúc plač vnučky, som začala slziť aj ja. Opäť od šťastia. História sa  opakovala. Počas šestonedelia, našťastie v Bratislave,  som často ostávala s nimi. Varila, žehlila, kočíkovala, po kúpaní cvičila, olejčekovala a mojkala sa s ňu. Spieval jej otecko, je totiž známy kubánsky spevák, ktorému nemôžem konkurovať. Ako Sarah rastie, čoraz viac potrebuje hudbu, tanec, pohyb. Už od útleho veku sme s ňou museli tancovať, baletiť, samozrejme ona musela mať dlhú sukňu a na hlave korunku. Princeznovské šaty sme spravili zo starej záclony, korunku z alobalu vytvoril dedko a on je aj príležitostný princ, ktorý pobozká spiacu Snehulienku, A občas aj poľovník, ktorý zastrelí vlka – mňa, lebo zjedol babičku z rozprávky O červenej čiapočke. Samozrejme sme parťáci aj keď sa hrá na kaderníčku, vizážistku, modelku, lekárku, beháme po byte s obviazanými končatinami, alebo sme obecenstvo, pri jej tanečnom vystúpení. A stále sa smejeme, objímame, pusinkujeme, lebo ona si prejavy nežnosti vyžaduje. Veľmi radi jej vyhovieme! Je úžasné počuť z jej úst, ako nám z úsmevom na tváričke povie: mám ťa rada nagyika, deduško, alebo keď v polospánku zašepká, ľúbim ťa!

Keď má môj zať  vystúpenie, kam ho vozí dcéra, Sarah trávi víkendy s nami. Spolu plánujeme aktivity, snažíme sa o zmysluplnú zábavu, ktorá jej dá aj viac, ako blízkosť a láska starých rodičov. Stane sa, že sa na nich pozriem prísnejšie, že zvýšim hlas, ale napriek tomu vedia, cítia, že za tým nie je hnev. Stáva sa, že ich máme naraz oboch, čo v lete, keď ideme k vode, je radosť. Horšie je to, keď musíme tráviť deň doma. Lukáš, v predpubertálnom veku odmieta byť  princom, tanečníkom o päť rokov mladšej Sarah a nepotrebuje už ani rozprávku pred spaním. Ale zladiť ich potreby k spokojnosti oboch je pre nás výzva, ktorej sa snažíme zhostiť so cťou, k spokojnosti našich milovaných.

Krásne napísané! Ďakujem Soni Ištvánovej – Péterfi, že sa s nami podelila o svoje babičkovské radosti i starosti.

Vaše komentáre