A máme po sviatkoch – s covidovou príchuťou, hovorí Elena Kohútiková

Každý rok sa teším na Vianoce, ktoré sú u mňa spájané s mnohými tradíciami – staršími i novšími. Rada si ctím tradície, pretože to je niečo, čo môžem odovzdať mojim dcéram a vnúčatám, je to niečo, čo spája v rodinách generácie. U nás sa tá pravá vianočná atmosféra začína deň pred štedrou večerou. Vtedy povyberám  osvedčené rodinné recepty, prídu moje dcéry a vnúčatá a začína sa vianočné pečenie. Vnúčatá si rozdeľujú, kto aký zákusok pripraví a ja s dcérami robíme tradičný šalát a našu generáciami osvedčenú vianočnú kapustnicu bez mäsa. Keď prišiel do našej rodiny môj partner Miťo, ktorý je z Prešova,   tak sa začala robiť i druhá kapustnica – východniarska. S klobásou a údeným mäsom. Na tú nalákal všetky moje vnúčatá a odvtedy tú našu – bez mäsa jem iba ja s dcérami.

Večer pred štedrým dňom sa už skoro dve desaťročia končí posedením pri punči, kde sa stretávame susedia a priatelia. Punč sa vždy  varí v inom dome, spievame koledy a potom sa už každý poberieme domov a svätíme vianočné sviatky v kruhu rodiny. Aj tieto punče, ktoré vždy sa varia podľa jedného jediného receptu, sa stali už našou tradíciou. Minulý  rok bol však iný, síce sme piekli a varili, ale posedenie so susedmi pri punči sa nekonalo. Kvôli corone. Tak ten prechod do vianočných dní bol taký tichý a nie úplne naplnený. Sľúbili sme si, že keď toto coronové obdobie prejde, tak si ten punč uvaríme. Aj keď už bude možno leto…

Štedrý večer už tradične trávime s Miťom u mojich dcér. Striedame to, každý rok u inej. Aj posledné Vianoce sme v rámci „bubliny“ tento zvyk dodržali. Aj tam sa snažíme udržať tradíciu štedrej večere tak, ako nás to naučili naši rodičia a starí rodičia. S modlitbou, aby sme si pripomenuli, prečo sa vlastne Vianoce slávia a aj s koledou. Dnes sa už do týchto „obradov“ zapájajú aj vnúčatká a vytvára sa tým jedinečná sviatočná atmosféra, ktorá je v tejto podobe iba raz v roku.  Aj menu máme vždy to isté, jabĺčko, orechy, oplátky s medom a cesnakom, kapustnicu a kapra so šalátom. Verím, že i keď tu už nebudeme, tak si deti i vnúčatá udržia tento rituál a posunú ho ďalej k ďalším generáciám. A v tomto duchu budeme s nimi vždy prežívať hĺbku a krásu Vianoc. Aj štedrý deň sme nekončili tradične – polnočnou omšou, tak sme si ju pozreli aspoň v televízii.

Druhý vianočný sviatok – Štefana vždy u nás patrí stretnutiu širšej rodiny. Býva nás aj do dvadsať a ja sa aj na tento deň veľmi teším. Navarím, nachystám, deti pomôžu s prípravami a slávnostným prestieraním. Naposledy  nás bolo málo. Pandémia „zahatala“ cestu do Limbachu viacerým členom mojej rodiny a tak sme mali aj tento sviatok iba v „komornej“ zostave. Napriek tomu sme tradíciu dodržali a aj keď v užšom kruhu, predsa sme len sviatky oslávili. A aj za to som  veľmi vďačná. V tomto roku   možno pridáme do vianočného menu aj bobáľky, to sme si už s Miťom sľúbili a ešte pevnejšie tak  prepojíme  tradície východniarske so západniarskymi.

Silvester a Nový rok sme už my dvaja oslavovali sami –  v komornom prostredí. O polnoci sme si iba cez okná kývali so susedmi a na diaľku symbolicky pripíjali pohárom šampanského. Nebol to ten typický veselý koniec roka – veď ten rok nám všetkým priniesol ťažké skúšky. Ale tešili sme sa z toho, že sme ho prežili a do nového roka sme sa zobudili s nádejou, že to bude rok, kedy sa tieto ťažké skúšky skončia. Všetci sa tešíme, že nám očkovanie proti corone – na ktoré už netrpezlivo čakáme – prinesie novú nádej do našich rodín, vzťahov, ale aj do našej ekonomiky. Nuž poprajme si zdravie, ktoré rezonovalo viac ako inokedy vo všetkých novoročných želaniach. Ale poprajme si aj šťastie, aby sme toto ťažké obdobie prežili a mohli sa zase tešiť na nové dni a nové zážitky. A aby sme si viac vážili rodinu, priateľov a tešili sa z drobných radostí, ktoré nám rokmi zovšedneli. A ktoré znovu objavujeme.

Text a foto Elena Kohútiková

Vaše komentáre