Životný príbeh krásnej pani Zuzany

Ani som si nestihla uvedomiť , že s novým vzťahom sa mi splnia hneď dve želania, byť milovanou ženou a zároveň babičkou. Dnes už ročná Leuška je nesmierne kľudné dieťa s úsmevom na perách po celý deň. Už má za sebou prvé krôčky ,ktoré mi pripomenuli moju mladosť, kedy som sa ja skláňala k mojim deťom a bola som im oporou pri ich prvých krôčkoch, samozrejme bez bolesti chrbta. Ale to je samozrejmé, vtedy som mala o 30 rokov menej ako dnes.

Všetko som stíhala ľavou zadnou aj domácnosť a aj moje koníčky, dokonca som po nociach šila pre moje deti garderóby, lebo som ich chcela mať  ako z magazínu. Vyštudovala som umeleckú keramiku, takže kreativitu som mala zakódovanú akosi automaticky. V dobe, kedy boli moje deti malé, som sa nemohla živiť tým, čo som vyštudovala, a preto som vsadila na istotu v príjme. Roky som pracovala ako manager až do dospelosti mojich detí.

Na fotografii so svojou rovnako krásnou mamičkou

Moja práca si vyžiadala aj krutú daň v podobe zdravotných ťažkostí a problémov v partnerskom živote. Dnes už viem, že workoholizmus je klincom do rakve v manželstve. Čas už nevrátim … Po odrastení detí mi zrazu zostávalo viac času na seba a na svoju realizáciu. Po smrti babinky som zdedila dom a tu sa začala moja druhá etapa života. Vlastnoručná prerábka domu v ktorom som prežila krásne dectvo. Mala som milujúceho dedinka a milujúcu babinku a viem, že by to tam hore neuniesli, keby som dom predala a tak som sa pustila do prerábky vysnívaného domu. Poviem vám, je to náročné, zrazu som zistila že som aj elektrikár, vodoinštalatér, podlahár, omietkár, no proste ženská ako remeň. V dome mám aj svoj ateliér, kde môžem konečne tvoriť a robiť to, čo som vyštudovala. Keramiku dnes robím len okrajovo, aj to skôr len figurálnu. Mojou hlavnou prácou je olejomaľba. Som krajinkárka aj preto, lebo naše detstvo bolo späté s prírodou.

V mojich obrazoch nájdete lúky plné kvetov po ktorých sme sa ako deti naháňali a prežívali bezstarostné detstvo. Milujem kvety, preto nájdete v mojej tvorbe aj kytice.

Kytica na plátne nikdy nezvädne, preto ňou rada obdarúvam svoju rodinu a aj mojich priateľov, ktorých mám veľa z kultúrneho aj umeleckého odvetvia. A to je moja ďalšia radosť . Milujem divadlo, kultúru a hlavne ľudí, ktorí ma obohatia na duchu. Lebo bohatstvo ducha vám nikto nevezme.

Text a foto Zuzana Andelová Sandtnerová

Vaše komentáre