Životný príbeh Jany Durajovej (57 rokov)

Keď som v 19 rokoch spoznala svoju veľkú lásku, myslela som si, že môj život je ako rozprávka. Páčil sa mu môj úsmev a mne jeho krásne oči. Bol to krásny vzťah plný lásky a vzájomného obohacovania sa. Aj keď bolo spoznávanie preskúšané 2 rokmi vojenčiny, náš vzťah bol silnejší, krajší a pevnejší. V 22-och rokoch som sa vydávala. Plánovali sme veľkú rodinu a po nejakom čase som sa stala aj najšťastnejšia mamička a môj manžel Janko najlepší ocko na svete. Tým, že môj manžel miloval hudbu, (mal kapelu, hrával na trúbku), pri povinnostiach, ktoré sme mali,  posunul hudbu na úroveň svojho hobby.

Obaja sme pracovali v gumárenskom priemysle. Manžel si chcel splniť svoj veľký sen, postaviť dom. Dom nebol mojim snom. Moje prázdniny v detstve boli zväčša na „malte“. Stavba nášho domu bola prvá veľká vec, v ktorej sme sa s Jankom nezhodli. Ale keďže naša láska bola vrúcna a horela, dokázala aj mňa zapáliť pre „náš spoločný cieľ.“ A pustili sme sa domu, ktorý bude plný detí. Prispôsobili sme tomu zamestnanie, prácu na stavbe a hlavne čas pre našu dcérku. Cestou na stavbu sme si spievali, rozprávali sa aj pri ukladaní tehál, preosievaní piesku, varení, šití, pletení, vyšívaní alebo domácich koncertoch, ktoré sme si občas robili. Janko  si už svoje pesničky hrával na klavíri viac doma s našou malou dcérkou (tak objavil jej hudobné nadanie) ako so svojou kapelou. Ja som zamenila svoju lásku ku knihám a písaniu za ručné práce. Aj keď sme mali starosti, mali sme s manželom krásny, láskyplný vzťah. Boli sme stále zamilovaní a vedeli sme prekonávať a zariadiť si veci tak, aby bol náš život pekný. Hovorí sa, že kvalitu vecí (vzťahu) si uvedomíme, až keď niečo stratíme alebo pokazíme. Áno, aj ja som sa začala na náš vzťah pozerať inak, keď prišli do nášho života ďalšie zmeny.

Jedno ráno, nabrala naša rodina iný smer

Bolo 10.10.1986 a môj Janko pracoval na rannej smene vo výrobe. Nakladal do stroja surovú pneumatiku a zrazu to bola posledná pneumatika, ktorú držal v ruke. Posledná chvíľa, keď možno myslel na nás, na svoju rodinu. Možno sa na svet pozeral očami, ktoré sa v sekunde zasekli a on videl či nevidel nič, ani tú tmu v stroji, ktorý mu spôsobil smrteľný úraz. Práve taká tma nastala aj v mojom živote. V tomto jednom momente prišla veľká rana do sŕdc všetkých ľudí, ktorí Janka milovali. Už viac neprišiel domov, aby vymenil svoje rifle a pulóver za montérky. Neriešili sme, či kúpime radšej cement alebo poriadny kabát pre neho na zimu. Rana, ktorú nikto nečakal. Všetkých nás zasiahla. Mne sa zrútil celý svet. Cítila som sa  taká malá, sediaca bezradne na zemi pod kopou vecí, ktoré sa na mňa zosypali. Ostala som sama s dvojročnou dcérou, s pôžičkami, s rozostavaným rodinným domom, s nesplateným autom, s ranou v srdci a prázdnym miestom v našej rodine. Avšak v srdci a v mojich myšlienkach bol Janko stále s nami.

Veľmi som si želala, aby z tohto krásneho a milujúce manželstva vzišlo ešte dieťa. Aby časť jeho srdca a lásky bola stále tu, s nami. Moja túžba po ďalšom dieťatku sa mi splnia. Keď mi to lekár potvrdil, od šťastia som som rozplakala. Cez slzy som lekárovi hovorila, aká som šťastná, ako som si to želala. Svojím postojom som prekvapila aj jeho. Niekto vypočul moju prosbu. Tá úprimná radosť, sila, šťastie, ktoré ma napĺňali, pomáhali mi ľahšie prekonávať to, čo sa dialo navonok okolo nás. O to viac som vo svojich myšlienkach viedla s Jankom nekonečné rozhovory, potichu, nahlas, pred jeho fotografiou. Spolu s Danielkou sme mu rozprávali o všetkom možnom, čo sa dialo nielen doma, na stavbe, ale aj v mojom brušku. Mnohí ľudia ma ľutovali, iní si vykonštruovali dôvod na ohováranie. Vedeli, že na stavbu domu sme mali pôžičku, nesplatené auto a do toho ešte čakám ďalšie dieťa. Keď sa niečo stane, ľudia začnú klebetiť a vymýšľať si také scenáre života, že to prekvapí hlavne toho, koho sa to týka. Tí domýšľaví ľudia začali bezdôvodne šíriť, že dieťa nie je Jankove. Prečo? Keď v čase jeho smrti bolo treba veľa vecí vybaviť; tie najnutnejšie v mojom okolí som vybavovala sama, bez auta, na bicykli. Na tie dlhšie trate chodili so mnou kamaráti autom, pretože v tom čase som ešte nemala vodičský preukaz. A asi „podľa seba súdim Teba“, vypustil niekto niečo také podlé, nechutné a hlavne nepravdivé. Dosť, že som mala veľkú bolesť, že tu už nie je moja láska, naložili mi ešte trochu viac. A tak som musela v sebe držať urazenie, prekonať bolesť na duši. Hovoriť si, že to sú len slová. Moje svedomie však bolo čisté. V mysli mi išla veta: “Odpusti im, oni nevedia čo činia.“ Neskôr ma vo vnútri hriala myšlienka, že som to všetko dokázala prijať a odpustiť. Cele tehotenstvo bol Janko s nami. O všetkom sme mu hovorili. Písala som si denníky a tam som sa vyžalovala zo všetkého, čo ma trápilo. Občas som mala pocit, akoby on bol len niekde „vo svete“ a raz sa vráti. Videla  som ho v spomienkach, v krásnych veľkých zvedavých očkách Danielky, keď som odpovedala na jej neustále otázky alebo keď hrala na klavíri.

Keď sa narodilo  za necelých 9 mesiacov moje druhé vytúžené dieťa, mala som veľkú radosť. Držala som v rukách poklad z našej veľkej lásky. Dievčatko, ktoré sa podobalo na svojho ocka. Zrazu sme boli 3.  Dávali sme jej  so staršou dcérkou veľa lásky, aby necítila chýbajúceho ocka a ona naopak dávala veľa lásky nám. Zobrala som na seba úlohy nielen mamy, ale aj otca.  Pustila som sa do stavby, aby som dokončila Jankov sen a bývanie pre našu rodinu.

Pred jednou oslavou Jankiných narodenín sa opäť stalo niečo, čo som vo svojej rodine nečakala. Janka sa na oslavu svojich narodenín vôbec netešila. So sklonenou hlavičkou mi povedala, že jej je smutno, lebo ju nemajú tak radi ako Danielku. Spomenula som si na obdobie, keď som bola tehotná a ľudia si o mne šuškali vymyslené historky, na ktorých sa bavili. Smutné bolo, že si to po rokoch mysleli aj niektorí najbližší. Pri rodinnej oslave som si všímala to, čo moje malé dievčatko vnímalo viac ako ja. Že ju tak nehladia, nepestujú na kolenách, nepočúvajú jej básničky, netlieskajú jej…

Zobrala som preto Jankove fotky a ukazovala som ich všetkým, hovorila historky, ako sa Janko smial, presne ako Janka. Ako neľúbil cviklu rovnako ako Janka a tak dookola. Na záver tejto „zábavy“ som všetkým povedala ešte raz a jasne, že moje deti nemajú ocka tu medzi nami, tak nech majú aspoň milujúcu rodinu, na ktorú sa môžu vždy obrátiť.

Postupne, naozaj postupne sa pravda a Jankina podoba na otca stali dôkazom, o ktorom už rodina nepochybovala.

V živote sme sa spolu s deťmi veľa naučili. Ja som sa napríklad naučila väčšine stavebných prác, ktoré som zvládla vykonávať, lebo dom sme dostavali prevažne my dvaja s ockom. Bola som ako chlap, ktorý musel ustáť všetko, aj keď som išla nad hranicu svojich síl. Ráno som sa zobúdzala s opuchnutými očami, mozoľmi, kŕčovými žilami, zaseknutou chrbticou, presilenými rukami, uboleným telom. Nemala som čas ľutovať sa. Musela som byť hlavne matka, na ktorú sa pozerali jej deti, čakali pohladenie, úsmev, lásku, objatie, čas na hranie…..

Aj deti mi pomáhali na stavbe. Dom sme stavali 10 rokov. Medzitým som študovala, urobila si vodičský preukaz a deti začali od 5 rokov chodiť do Základnej umeleckej školy, na klavír a kreslenie, ktoré ich bavilo. Už som nesedela na tom smutnom mieste na zemi.  Vyhrabala som sa z kopy nešťastia a povinností, ktoré sa na mňa zrútili.

Rozhodla som sa zvládnuť celú situáciu s vierou, úsmevom a pokorou

Počas  štúdia na vysokej škole som stretla človeka, ktorý videl vo mne niečo viac, páčila sa mu moja úprimnosť, čestnosť a schopnosť dávať veciam zmysel, rovnako ako moje presvedčenie, že všetko  „sa dá!“ Pribudli mi nielen vrásky,  ale aj skúsenosti a stal sa zo mňa človek, ktorý riešil veci hneď a neodkladal ich. Už aj ten úsmev bol iný, smejúce oči sa zmenili, i ale keď ešte stále žiarili. Vďaka dvom krásnym deťom, pre ktoré som bola veľkým vzorom. Tie dve deti dali zmysel môjmu životu, energiu, ktorá ma hnala dopredu celých 15 rokov. Keď sme dom konečne dostavali a presťahovali sa, prišlo ďalšie rozhodnutie. Dokážem opustiť dom, na ktorom som tak tvrdo pracovala? Dokážem spolu s dievčatami žiť inde, a vytvoriť novú rodinu? Postupne čas dozrel, presťahovali sme sa do veľkého mesta a dom sme prenajali. Neskôr predali. Plánovali sme mať dom plný detí a vyšlo to, pretože dnes v ňom je detský domov. Zmenou bydliska začala ďalšia etapa môjho života. Pred sebou som mala nový život. Opäť som nadobudla tú radosť z rodiny, silu deliť sa s manželom o svoje malé starosti, ale aj radosti. Začala som žiť trošku inak a hlavne opäť v láske a v skutočnom objatí človeka, ktorého milujem a on miluje nás.

Opäť sa cítim ako žena. Mám milujúceho manžela a deti, ktoré sú pre mňa veľkým vzorom. Teraz sa učím ja od nich a teším sa, keď v nich objavujem, ako sa z našich skúseností poučili, idú ďalej a dokážu si budovať svoju budúcnosť.

Ak niečo chceme, hovorme o tom. Dajme lásku tým, ktorým láska dá iný zmysel života

Po pár rokoch

Stáva sa, že sa nám občas plnia sny. Aj mne vyšiel ten o manažérskej práci v banke. Avšak vyčerpaná z mladosti, z neustálej práce a zodpovednosti, ma zrazu zastavili zdravotné problémy. Lieky neukazovali zlepšenie a ja som sa cítila stále horšie a horšie. Viackrát sa okolo nás točila pomoc, len my sme ju nevideli, odmietali až dovtedy, kým sme sa nepozreli na koreň veci. Táto pomoc spájala prírodu s vedou. A to pomohlo a vrátilo ma opäť späť do aktívneho života.

Následne som dostala zaujímavú ponuku podieľať sa na projekte, kde som mohla podnikať, nie však tradičným spôsobom,  ale s využitím najnovších svetových trendov a technológií. V tom momente som nemala záujem, nakoľko som mala svoju vysnívanú a zaujímavú prácu v bankovom sektore. Musím povedať, že podnikanie ma vôbec nelákalo. Už nie som najmladšia a upokojovala som sa tým, že s mojimi skúsenosťami to už do dôchodku nejako dotiahnem. Aj keď moje koníčky ostali rokmi bokom, farby na maľovanie pomaly vyschli, aj šijací stroj ostal bez používania a údržby. Tenisky boli stále ako nové, deti sa venovali svojim aktivitám a manžel mal okrem nás ešte jednu lásku, vedu. Boli sme spolu, ale žili sme si svoje životy. Rýchlo a samostatne.

Po 2 rokoch počas ktorých sa uzdravovalo moje telo,  prišla na radu aj moja myseľ, ktorá mi dala jasne najavo, že je na čase, byť sama sebe šéfom.

Podnikanie

Prehodnotila  som svoje priority a dala som v banke  výpoveď.  Mnohí sa tomu čudovali a nechápali ma. Ja som však za tie dva roky postupne, len tak okrajovo „privoniavala“ k tomuto podnikaniu a čoraz viac sa mi ten projekt páčil. A zrazu som nebola sama; boli okolo mňa ľudia, ktorí sa ku mne pridali, mladí aj starší. Ich tešilo, že nemusia vymýšľať, s čím v dnešnej dobe podnikať, ak chcú byť úspešní; že nepotrebujú veľa peňazí pre rozbeh, ani kancelárske priestory, sklad. Stačil mobil, počítač, trochu kreativity a veľká chuť pracovať z akéhokoľvek miesta vo svete. Učím iných podnikať. Pracujem na medzinárodných trhoch a spolupracujem s nadnárodnou celosvetovo uznávanou vedeckou spoločnosťou, ktorá prináša na trh vedecké inovácie v oblasti anti-aging čo je najväčším svetovým trendom. Zapojila som sa do pridruženého sociálneho programu pomáhať tam, kde je to potrebné, a to podvyživeným deťom v krajinách tretieho sveta, kde nemá kto pomôcť. Za pár rokov som sa stala jednou z ambasádoriek tohto programu.

Dnes si plánujem svoj čas na prácu, na aktivitu, rodinu, priateľov a svoje záľuby. Konečne si aj cez týždeň vybehnem do prírody, sadnem na bicykel, idem si zaspievať do gospelového zboru, opäť sa venujem učeniu angličtiny,  trochu tvorím slovom a obrazom, podieľam na organizovaní rôznych eventov, online vysielaniach.

V rámci sféry anti-aging robím poradenstvo pre tých, ktorí si chcú zlepšiť svoj zdravý životný štýl, prirodzene starnúť a byť ešte roky vo forme. (Starnutie nie sú len vrásky na tvári a zvraštená pokožka na tele, ale  starnú aj naše vnútorné orgány.)

Mám radosť z toho, že aj moje dcéry našli svoju cestu v živote a obe sú úspešné vo svojej práci. Veľa sa od nich učím, aj keď niekedy som veľmi náročný žiak.

Opäť sa so mňa stala tá zábavná a veselá osoba, ktorá venuje kus svojej lásky aj vnučke Zoe. Síce ma nevolá babička, ale som jej Baja (babka Jana). A to ma posmelilo a vytvorila som blog, kde sa venujem ľuďom a postrehom zo života.

Pár rád na záver pre superbabky:

• Buďte aktívne
• Robte zmeny
• Samota je na chvíľku dobrá, ale nebuďte v nej dlho, choďte medzi ľudí
• Necíťte sa ako obeť, keď vás v živote niečo trápi
• Konajte, keď to cítite
• Oddychujte, ak je to potrebné
• Leňošte, ale nie dlho
• Nájdite si nové koníčky a priateľov
• Hľadajte svoj zmysel života
• Doprajte si aj pekné veci v živote
• Nájdite si čas na prechádzku
• S behom v prírode to nepreháňajte, ale hýbte sa
• Nebojte sa ukázať svoje city
• Keď si trúfate, nebojte sa pustiť aj do náročných vecí
• Väčšinou keď sa pre niečo rozhodujete, to prvé je to pravé
• Učte sa od tých, ktorých konanie vás inšpiruje
• Najlepšou školou sú vaše deti
• Nebojte sa toho, „že kura učí sliepku“

Na záver moje krédo:

„Robte druhým ľuďom to čo chcete, aby oni robili Vám.“

Mgr. Jana Durajová

Vaše komentáre