Zaspomínajme si na známe televízne postavičky s Elenou Kotovou

Slniečko, Raťafák Plachta, Od Kuka do Kuka….V Slovenskej televízii začínala s nimi aj Elena Kotová.

Koľko je to už rokov, od prvého vysielania s Raťafákom Plachtom? Ako si na to spomínate?

Zvyknem hovoriť, že to bolo tak dávno, že sa to už ani nedá spočítať, ale pamätám si to veľmi presne. Bola som v prvom ročníku na vysokej škole a bolo to v novembri 1979. Do relácie Slniečko pre deti predškolského veku si ma vybral režisér Peter Gerža, ktorý v tom čase so svojimi kolegami cyklus pre STV vyvíjal. Videl ma na scéne jedného amatérskeho divadla, kam prišiel zhodou okolností so svojou malou dcérkou na rozprávku. Hrala som v nej zajaca. Nebola som z ponuky nadšená, ale bola som zvedavá, preto som ju prijala. Raťafák Plachta bolo vtedy na obrazovke nováčikom rovnako ako ja, takže to bolo veľmi vzrušujúce, zábavné, ale aj náročné.

Koľko rokov sa tento program vysielal?

Slniečko na rukavičke malo presný zámer, cieľovú skupinu, po formálnej stránke bolo na začiatku 80 -tych rokov veľmi progresívne aj z hľadiska medzinárodnej úrovne a niektoré jeho prvky zostali dodnes nadčasové. Klasický televízny výrobný proces tejto relácie skončil myslím v roku 1996, ale v reprízach a rôznych zostrihoch sa na obrazovkách RTVS občas objaví.

Keď som po skončení štúdií nastúpila v STV na post redaktorky a dramaturgičky, venovala som sa programom a cyklom, ktoré boli zamerané na deti – zábavné, vzdelávacie cykly a robila som najmä dramaturgickú prácu, ktorá vtedy obnášala niečo iné, ako dnes. Vyhľadávali sme témy, autorov a tvorcov pre naše zámery a boli sme zodpovední za formálnu i obsahovú kvalitu programu. Mala som šťastie, že som aj v minulom režime na začiatku svojej kariéry pracovala vo veľmi liberárnom a tvorivom prostredí a v istom slova zmysle z týchto pozitívnych skúseností ťažím stále.

Keby teraz prišla podobná ponuka, vzali by ste ju?

Je to paradoxné, ale to najzaujímavejšie na mojej práci bola práve tá dramaturgicko-redakčná práca a moderovanie bolo len tak mimochodom. Bolo to o to jednoduchšie, že vždy som pracovala na obrazovke s vlastnými textami a mala som hlbokú a dlhú prípravu v tvorivom procese, ktorý nahrávaniu relácie, alebo jej priamemu prenosu prechádzal. Ponuku na moderovanie by som si rozmyslela, muselo by to byť na tému, ktorá ma zaujíma, je mi vlastná a mala by som k nej čo povedať.

Čo hovoríte na súčasné televízne programy pre deti? Ako by ste ich porovnali s tými z našich čias? Majú tie dnešné čo povedať deťom?

Môžem hodnotiť len tie české, slovenské už nepozerám a ani nepoznám. V ČT majú detský kanál DTV, ktorý vysiela každý deň až do 20 hod., čo je obrovský objem vysielanie, ktorý treba zaplniť. Ak by som sa zamerala len na pôvodné české programy – mám pocit, že ich kvalita je dobrá a občas aj veľmi dobrá. Mne osobne v niektorých reláciách prekáža veľká miery štylizácie, ktorá dáva relácii často umelý nádych, chýba tam spontaneita. Ale je to prípad od prípadu. Dobrou správou je, že v Čechách aj na Slovensku po období neoficiálneho ignorovania tvorby pre deti v audiovízii v 90. rokoch a na začiatku milénia, sa zodvihla za posledné obdobie nová vlna záujmu o ne. Je to logické. “Husákove deti”, bývalí diváci aj mojich relácií, prišli do “kristových rokov”, majú deti, ktoré treba vychovávať a zabávať. Začali programy a filmy pre svoje deti sami iniciovať a investovať do nich peniaze.

Čo teraz robíte?

Mám niekoľko aktivít – pravidelne spolupracujem s Českým rozhlasom, slovenským vysielaním, zastupujem Českú republiku v medzinárodnom filmovom fonde Eurimages, čo je časovo i intelektuálne veľmi náročná práca a ako som už spomínala, dramaturgujem najmä celovečerné hrané filmy a to nielen doma (myslím Čechy i Slovensko) ale aj v zahraničí. A nesmiem zabudnúť na svoju literárnu agentúru, ktorá zastupuje niekoľkých slovenských autorov v Európe.

Odkedy žijete v Prahe? Máte rodinu, deti?

V Prahe už žijem s rodinou 20 rokov. Pred dvomi rokmi sa naša jediná dcéra vydala, takže sme s manželom zostali v byte sami. Dcéra je profesionálnou  strihačkou, buduje si vlastný život v Prahe so svojím manželom a my sme šťastní, keď sa im darí. Manželove vnúčatá, ktoré považujem za vlastné, však žijú v Bratislave, takže sa vídame len obmedzene.

Spomínam si, že keď bol vnuk v predškolskom veku, nevesta mi z Bratislavy referovala, že náhodne na STV išla repríza Slniečka a vnuk ma v nej spoznal. Údajne prestal dýchať a reláciu sústredene dopozeral do konca. Potešilo ma, že mala ešte tú silu udržať pozornosť dieťaťa z generácie, ktorá má úplne iné možnosti sledovania rôznych médií, ako generácia, pre ktorú sme pred 30timi rokmi reláciu tvorili.

Vaše komentáre