Zápisky z Thajska II

Bangkok sme si užili v niekoľkých podobách. Najprv kráľovské paláce s honosnou výzdobou chrámov, hrobiek, knižníc a históriou kráľovského rodu od kráľa Rámu I. až po Rámu X. Mne hneď zablikalo srdiečko pri Rámovi III., s ktorým sme „kolegovia“ cez astrológiu. Bol vraj múdrym astrológom, ale zozbieral aj množstvo návodov na výrobu liečivých mastí i tinktúr. Všetky ich odovzdal do prvej kráľovskej liečiteľskej univerzity, kde sa učili najmä tlakovým masážam. Jeho recepty sú dodnes na stenách chrámu. Bangkok sme spoznávali aj cez čínsku štvrť a najmä jej trhovisko. Množstvo korenín, sušeného i čerstvého ovocia, hračiek, rôznych drobností.

Hoci sme s priateľkami takmer nič nekúpili, nasávali sme atmosféru tržnice, farieb, hluku, nezvyčajných druhov ovocia i zeleniny. A pečených gaštanov, a čerstvých jahôd i čerešní a obrovských granátových jabĺk… Prešli sme tržnicou a „odkvecli“ v klimatizovanom autobuse. Horúce mesto, jeho pachy, chôdza kamennými chodníkmi, ktoré sú vraj nerovné najmä preto, že Bangkok je postavený na piesku a pomaly sa prepadá, nám dali zabrať. Začali sme sa tešiť na ticho ostrova, na ktorý sme cestovali autobusom po pevnine viac ako šesť hodín, plus dve hodiny na menšej lodi. Poniektorí z nás mali z lode strach, pretože si pamätali „rozkývané“ žalúdky a problémy s nimi spojené pri iných plavbách. More k nám však bolo láskavé, hladina rovná a tak sme plavbu všetci dali v pohode. Ešte sa vrátim k ceste autobusom po pevnine.

Ukázalo sa totiž už počas jazdy (a v nejednom príbehu), ako nás ovládajú naučené vzorce správania. Napríklad – keď som hladná, bolí ma hlava. Na prvý pohľad bežná veta. Čo však skrýva? V reálnom živote to, že ak cítim hlad, potrebujem jesť, lebo bude zle – začne ma bolieť hlava. Ovláda ma strach z hladu a strach z bolestí hlavy a tak ako dobrý sluha svojich strachov začnem konať presne to, čo mi strach diktuje. Nie som pánom svojho času. Ako mysliaca a cítiaca bytosť však nevyhovujúci a obmedzujúci program môžem zmeniť. Ako? Napríklad naučiť svoj mozog, že aj hlt vody, či hlboký dych môžu byť plnohodnotnou stravou. Viac ma naučený a už nevyhovujúci program nemusí obmedzovať. Hneď mi šlo hlavou niekoľko ďalších situácií, keď nás rôzne naučené a už bludné presvedčenia ovládajú a my sme potom ich sluhami. Pekná hra už v autobuse, na ostrove môžeme „objavovať“ ďalšie podobné námety. Ako nás privítal ostrov Koh Kood v Thajskom zálive? Jasné, že teplom znovu okolo tridsiatky, vlhkým vzduchom, usmievavými Thajčanmi, lenivými psíkmi a bohatou zeleňou.

Jeden z našich sprievodcov zahlásil, že sa nachádzame na najkrajšom ostrove v Thajskom mori. Fakt sme v rozprávke palmovej, morskej, zelenej a pokojnej. Málokto sa totiž vydá na takú dlhú cestu za krásou tohto ostrova, preto je pomerne tichý. My však vieme, prečo sme naň cestovali. Najmä pre ticho a samotu… Prvé, čo som urobila na ostrove – bežala som do mora. Opuchnuté nohy, spotené telo priam bažili po morských vlnách a osviežení. Ak však počítate s tým, že more je chladné, ste na omyle. More je teplé ako čaj a dokázali sme v jeho vlnách len tak stáť a rozprávať sa. No, jednoducho sme oddychovali mokro po dlhokánskej ceste teplou krajinou… Mňa očaril ostrov okrem iného aj množstvom nádherných kvetov, vysokých a úrodou kokosov ovešaných paliem, hebučkou a zároveň pichľavou trávou.

Teším sa, aké dni nás na ňom čakajú. Už zajtra naplno začína etikoterapeutický seminár a ráno sa zrodíme do nového dňa ako do nového života. Kým sa tak stane, počúvam, že do spánku mi budú vrieskať gekóny – malé jašterice s prenikavým škrekom.

Práve začali svoj koncert… keby len oni! Niekde v kúte izby niečo cvrliká a určite v noci budem pomaly a bdelo otvárať kúpeľňu so záchodom, lebo jej jedna stena je otvorená. Cez deň som z nej videla palmy, v noci uvidím, čo uvidím.

S láskou Sarita

Text a foto Sarita Poliaková

Vaše komentáre