Istý čas si ľudia na sociálnych sieťach s obľubou písali v kolonke vzdelanie, že absolvovali „vysokú školu života“. Zaujímavý termín… lebo nie je mi známe, že by také niečo existovalo po formálnej stránke, ako nejaká prestížna vzdelávacia ustanovizeň, hoci výraz „škola života“ medzi pospolitým slovenským ľudom existoval aj pred rokom 1989, a vlastne vždy. Lebo vždy platilo, že život ťa všeličo naučí, asi tak by sa to dalo povedať, a to nie je nič, o čom by sme pochybovali. Inými slovami, čím sme starší, tým sme múdrejší. Malo by to tak byť.
Dnešní sedemdesiatnici zažili v rámci „školy života“ minimálne dva diametrálne odlišné režimy – socializmus, pod vedením komunistickej strany, a systém pluralitnej demokracie, pod vedením kadekoho. Deväťdesiatnici, a tých tu ešte zopár medzi sebou stále máme, zažili a prežili dokonca až štyri režimy, takže školu života, trebárs aj tú takzvanú „vysokú“, naozaj za sebou majú. Čo nám je to ale platné, keď ten život prináša stále nové a nové situácie, s akými sme ani pri najlepšej vôli a vešteckej intuícii rátať nemohli?
Ja mám dve univerzity, a ak k nim pripočítam aj „vysokú školu života“, prečo nie, tak mám spolu až tri, ale občas mám dojem, že som obyčajný jasličkár, ktorý sa na svet okolo seba díva s vytreštenými očami neskúseného nevzdelaného tvora, ktorý ničomu nerozumie lebo svet sa evidentne zbláznil a lepšie by bolo zostať pekne v maternici, nevyliezť von na svetlo božie, zavrieť sa vo svojej ulite a radšej nič ani nekomentovať. Ale ono ma to zas prejde lebo človek to nechce nechať len tak, hlavne ak má čitateľov a priateľov, ktorí sú na tom plus mínus podobne.
Text a foto Michal Zoldy
Leave a Comment