Mám 62 rokov a som šťastná, že som sa dožila krásnych vrások. Keď sme mali z manželom 25. výročie sobáša, darovala som mu poukaz na pobyt vo Vyhniach pre obéznych (vtedy vážil najviac). Nechcel ísť bezo mňa. Aj keď som tam nepatrila, som rada, že na tom trval. Schudol 10 kg, ja tiež asi 5 kg. Tu ma „osvietilo“ ako tomu ja hovorím. Tú váhu si držím dodnes. Hovorím, že mám váhu letnú a zimnú, hore dolu 2kg.
Manžel bol potom v kúpeľoch niekoľkokrát a zakaždým schudol 10 kg, ale aj zase nabral. Ťažko sa chudne, ale dôležité je váhu si vedieť udržať takú, v ktorej sa vo svojom tele cítiš najlepšie. Výdaj musí byť väčší ako príjem. Papať málo a často, pitný režim a pohyb. To som sa tam naučila. Začala som žiť úplne inak. Moje priority sa zmenili. Už to nebola chladnička plná nezmyselných vecí, nákupný košík kopcom, “ naškrobené záclony“ a komínky vo všetkých skriniach. Človek musí dozrieť, ale musí sa chcieť aj učiť!
Ak by bol každý taký, aká som ja dnes, prišlo by veľa ľudí o prácu a skrachovalo by veľa veľkých koncernov a fabrík. Spomeniem iba niektoré. Nemali by komu vyrábať a predávať cigarety, ktoré sú spolu s drogami a alkoholom najväčšou pliagou a týkajú sa každého z nás. Coca cola a jej podobným sladkým nápojom by odzvonili a konečne by bolo menej reklám, kvôli ktorým skoro vôbec nepozerám televízor. Zlatníctva a kožušníctva by mohli do jedného zatvoriť. Kvetinárstva by mohli ponúkať umelé vence a kvety maximálne v črepe. Zbrojárske koncerny, ktoré vyrábajú zbrane tak isto zrušiť. Túžim, aby aspoň jeden deň bol bez krviprelievania! Nestačia prírodné katastrofy a vodiči, ktorí si myslia, že cesta patrí len im? Veľa nepotrebných, blbých potravín so samými éčkami by muselo zmiznúť z regálov a pultov, možno by neboli až také preplnené nemocnice. Som čudná? Nie, som skromná, oveľa skromnejšia aká som bývala. Moje ja a život okolo mňa ma to naučil. Keď sa mi stane niečo negatívne, vnímam to ako hroziaci prst, cítim, ako ma to posilní a niekam posunie. Raz sme hore a potom dolu. A keď som dolu, viem, že potom vyjde opäť slnko, lebo potom stúpam nahor.
To obdobie, keď som vyvárala deťom klasické slovenské a čeklíske jedlá sa vrátilo teraz, keď som rok a pol opatrovala a doopatrovala moju milovanú maminku, len aby niečo popapala.
Dnes sa všetci oblizujú, keď im odšťavím cviklu, jablko, mrkvu, zeler, zázvor, citrón, spravím zdravé maškrty ako termix z cottagecheesu, banánu, avokáda, 70% čokolády, alebo hokajdovú roládu, fazuľový koláč, ťahanú štrúdľu, hlavne v lete, keď sú čerešne. Naučila ma to moja babka. Alebo placky na akýkoľvek spôsob zo zeleniny a batátové pyré, slivkové gule, makové a orechové pampúšiky, parené buchty, perky lekvárové, ale to už iba občas, lebo dnes sa už toľko nevyvára a nestojí pri hrncoch. Ešte sa pochválim, že boli časy, keď som okrem topánok ušila pre všetkých všetko. Aj uštrikovala. Dnes je jednoduchšie ísť do obchodu a keď mi to sadne ako uliate a páči sa mi to, ani nerozmýšľam a kúpim.
A ako sa starám o seba? Nikdy nejdem spať neodlíčená. Nepoužívam na tvár uterák, iba papierovú rolku, ktorú si nosím všade. Nemám drahú kozmetiku. Robím si často domáce masky napríklad žĺtko, med a olivový olej. Deň začínam pol litrom vody s citrónom, kurkumou, škoricou, jablčným octom s trochou olivového oleja. Potom si zacvičím svoje cviky s vlastným telom na brucho, zadok, nohy, chrbát a v lete si zabehnem po poľnej ceste do susednej dediny, preplávam jazero a po ľahkých raňajkách idem do práce. Obed si zvyknem nosiť, alebo mám svoju reštauráciu, kde si viem vybrať nenáročné jedlo. Po práci, keď je už ako také počasie, milujem chodiť na hrádzu s mojimi kolieskovými korčuľami. Dám si 20 až 30 kilometrov a som spokojná. Vyberám si športy, ktoré nie sú finančne náročné a radšej na čerstvom vzduchu. Beh, rýchla chôdza za každého počasia, plávanie v jazere, otužovanie v ňom počas celej zimy, bicykel iba v nedeľu, lebo iba vtedy si vieme dať krásnych 100 km z Bernolákova do milovaných Karpát, až na Biely kríž s mojou dcérou Erikou a vnučkou Alexandrou.
Chodíme splavovať Hron a Malý Dunaj. Je to krásna akcia vodákov zo Sládkovičova, kde si pri ohníčku a gitarách zaspievame konečne aj s mojim manželom. Spev je to, čo máme okrem detí spoločné. Hlasy nám dokonale ladia.
Spoločný máme aj rodinný dom a záhradu, v ktorej sa spoločne realizujeme. Rýľovať, sadiť, okopávať, kosiť a zbierať bio úrodu. Je to pekná práca a zároveň pohyb. Rada chodím tancovať, do divadla, aj do kina, ale dokážem aj z kina odísť, keď sa to nedá spracovať. Milujem život, milujem ľudí, nezaťažujem sa niečím, čo neviem ovplyvniť. S úsmevom a jemným humorom sa žije oveľa ľahšie. Komunikujem aj s každým, nikomu nedám pocítiť, že som niečo viac. Nemám rada aroganciu. Riadim sa heslami „Ži a nechaj žiť“ a „Pokiaľ nejde o život, ide o veľké ho…o“(milá čitateľka prepáč za výraz). Prepáč milá čitateľka, že ti tykám, ale nevydržím si z nikým dlho vykať. Páči sa mi mať niekoho rada, len tak, vyčariť mu úsmev na tvári. Všetci na tejto planéte si zaslúžime LÁSKU tu a teraz!!!! Je jej dosť všade okolo nás, len treba mať otvorené srdiečka. Ďakujem za všetko, čo mi je dopriate.
Elle Sajdová
Foto JOJ.sk, a archív Elly Sajdovej
Väčšinou ju stretávame po boku manžela profesora Pavla Traubnera, neurológa, ktorého azda každý na Slovensku…
Pamätám si, keď sa blížila moja päťdesiatka. Bola som na niekoľkých oslavách priateľov, či spolužiakov,…
Priatelia, som starý kuchár. Variť som sa naučil na vojne a prakticky varím každú nedeľu.…
Slušnosť je dôležitá súčasť ľudskej spoločnosti. Je to spôsob, ako prejavujeme rešpekt, úctu a ohľaduplnosť…
Na pozvanie Majky Velšicovej, skvelej herečky, speváčky a kabaretierky, sme s Miločkou Krieschovou. profesionálnou fotografkou…
Predstavte si, že máte 80 rokov, žijete podľa svojich pravidiel s ľahkou dušou a srdcom…
Leave a Comment