Vnúčatá sú to najkrajšie, čo nám deti dajú, hovorí Jaruška Valčeková
Mám 57 rokov. V sobotu som sa stala tretí krát babkou. Zatiaľ. Bol 1. máj – lásky čas. A mne sa narodila tretia vnučka. Na prvého mája. Aké symbolické. V ten deň bolo krásne a slnečno. S manželom sme zvolil bicyklový výlet do neďalekej Stupavy. Cestu už poznáme a aj kilometre boli prijateľné. Vyrazili sme. Pri kostole na zmrzline sme začali komunikovať s dcérou. Bože. Veď ona rodí. Už od pondelka sme očakávali. Tak nič. Sadli sme urýchlene na bicykle a hajedemo čo najrýchlejšie domov. Miestami som vraj šinula 36 km/h. No, zase, nič moc, keď si uvedomím, že autom by som už sedela doma v kresle. Doma som už netrpezlivo písmekovala so zaťom. Urýchľovala som to, hoci, veď ako? Netrpezlivosť stúpala. Nevedela som, čo vlastne robiť. A zrazu…zapípal mobil. Prišla fotka. To male klbko vyškerené, to bola moja tretia vnučka.
Ó božínku! To malé stvorenie. O chvíľu už putovala ďalšia fotka. Staršia vnučka a sestra práve narodenej Lilianky mala svoju mladšiu sestru na rukách. Túto fotku treba odložiť. Bude historická. Niečo tak nádherné. Okamžite putovala na sociálnu sieť. Ten emočno-citový výbuch v srdciach prevažne žien nedal na seba dlho čakať. Lajky za lajkami. A gratulácie. Stovky. Zo všetkých možných aj nemožných komunikačných spojení. Bol to deň, ktorý bolo treba niečím ozvláštniť. Tak sa stalo. Ja, čo nepijem, pretože stále sedím za volantom, som otvorila fľašu ríbezľáku a do dnes netuším, ako tak rýchlo mohol zmiznúť zo stola. Vypila som ako vysmädnutá ťava na púšti. Ooojha. Ešte som nevedela, ako to so mnou zamávalo. Len čo som sa postavila, mysliac si, že idem pre druhú fľašu, zistila som, že cesta z izby do kuchyne je celkom nekonečná, ale hlavne moc kľukatá. No, nevydalo. Strafila som sa a na stole v izbe pristála druhá fľaša. Z tej však odišlo už len málo, na zdravie Lilianky som už bola riadne vypila. Viac sa nežiadalo. Lilianka, ako moje tretie vnúča, som na druhý deň držala na rukách. Žijú v Kittsse. Tak sme putovali za hranice všedných dní. Treba to však zažiť. Ten pocit, ktorý vyvolá bábätko tak do dvoch dlaní, ktoré ešte v predchádzajúci deň slastne kopkalo v brušku svojej mamy. Cítilo bezpečie a istotu a zrazu je tu, medzi nami, na svete a dýcha kyslík. Dcéra rodila doma. V Rakúsku je to umožnené. Lepšej voľby nemohlo byť. Lilianka mamu, aj pôrodnú babu síce vytrápila, ale ten pocit istoty, bezpečia, pohody, kľudu, prítomnosti celej rodiny a dieťatko okamžite ostalo u mamy.
Sestrička Rebeka mohla zobrať dieťatko na ruky, ocino prestrihával pupočnú šnúru…. Ženy – roďte doma, ak vám to zdravotný stav umožní, určite roďte doma. Teda dvojdňové bábätko, vnučku čerstvo narodenú som už na druhý deň držala v náručí. Ani vlastné deti som nemala na druhý deň v rukách. Pocity ešte aj dnes, týždeň od narodenia, lomcujú so mnou. Neuveriteľné. Verte, príchod novej dušičky na tento svet v tesnej blízkosti, tak, ako tomu bývalo voľakedy na dedinách, to puto ten emočný výbuch nemôže nikdy nahradiť žiadna nemocnica. Mám tretiu vnučku. Máme Lilianku!
Text a foto Jaruška Valčeková
