Navigácia
Najčítanejšie Vaše príbehy 

Virtuálna babička, alebo o túžbe objímať a pohladiť

Svet sa mení. Moji starí rodičia žili so svojimi deťmi a s rodičmi v jednom dome. Videli sa každý deň. Moji rodičia žili s nami a s rodičmi v jednom meste a videli sme sa párkrát do týždňa. Naše deti sa vybrali do sveta a vidíme sa raz za pár mesiacov.
Dlhé roky sedíme tri ženy v jednej kancelárii. Každé ráno, pri kávičke, sme si porozprávali o tom ako nám rastú deti. Teraz si rozprávame ako nám rastú vnúčatá. Každá z nás, ako vždy, sa ponáhľa z práce domov. Jedna preto, aby vyzdvihla vnučku zo škôlky. Druhá preto, lebo idú s dcérou a vnúčatami na preliezačky. Ja sa ponáhľam k svojmu počítaču. Keď príde vnuk zo škôlky v tom ďalekom svete, „pustí“ si ma a porozpráva ako bolo. Každá z nás sa tešíme na vnúčatá, každá z nás sa s nimi stretneme a rozprávame. Tie dve si svoje vnúčatá každý deň objímu. Môj vnuk ostane bez objatia babičky.
Už dva roky som virtuálna babička. Vnúčik najprv za pomoci rodičov a teraz už aj sám si zapne počítač a pozve ma na kus reči. Pozeráme sa na seba cez okienko 10×10 cm. Vidím jeho prvé obrázky, čo nakreslil. Ukáže mi nové „autíčto“, ktoré mu „maminta túpila“,… Naše obývačky sú v spojení, počujem zvuky ich domova, občas sa nevesta alebo syn mihnú pred kamerou a prehodíme pár slov. Stáva sa, že vnúčik sa zabudne a hrá sa so stavebnicou a občas počujem otázku „babičta si tam?“. A ja odpoviem: „Áno Miško som tu s tebou.“
Videokonferencia pokračuje občas i tým, že si začneme chatovať. Miško mi pošle prvé písmenka napísané klávesnicou počítača a spýta sa: „Babičta, čo som ti napísal?“ a ja mu prečítam: „pxzr4367 zzwy“ alebo naťuká správne svoje meno „MISKO“.
Niekedy si vyskladáme zo smejlíkov rozprávku „O psíčkovi a mačičke“, o tom „Ako Miško piekol s mamičkou tortičku“, „O dúhe“,…“O skákajúcej loptičke“, „O ufónikoch“,…každý deň si vymýšľam nové príbehy na smejlíky a animované odkazy.
Niekedy pozerám na tváričku štvorročného, plne sústredeného chlapca, ktorý si listuje na internete a hľadá svoje obľúbené „hly“ (hry). Vtedy viem, že môžem otvoriť svoju prácu na počítači, pretože Miško hrá tu svoju hru, ktorá ho zaujme na dlhšiu dobu. Iba občas sa ozve „babičta si tam?“ a ja odpoviem „áno, som tu s tebou“.

Som virtuálna babička už dva roky a rozprávam vnukovi rozprávky cez malú obrazovku počítača. Viem čo zažil takmer každý deň, som s ním v ich obývačke, posielame si správy, animované „pusinky“,…Delí nás však niekoľko tisíc kilometrov. Svojho vnuka držím za malú rúčku iba raz za pár mesiacov.

Svet sa mení, naše blízke vzťahy nadobúdajú nové, virtuálne rozmery. Aj keď sme ďaleko od seba, môžeme byť spolu aj každý deň cez svet internetu. Niečo však nemôžeme. Nemôžeme sa spolu dotýkať a babičky nemôžu dať vnukovi bozk na čelo, keď zaspáva.

Veronika Bahnová Smolenice

Titulná foto: Dynamika rannej hmly – Fotografia roku Veronika Bahnová

 

Vaše komentáre

Podobné články