Trpela som vo vzťahu s narcisom až kým mi kamarátka natvrdo povedala, že je to psychopat a musím to s ním ukončiť.

Písať o prežitom vzťahu s narcisom nie je to isté ako spomínať na príbehy z mladosti, zážitky z dovolenky, alebo radiť budúcim možným obetiam toxických vzťahov ako sa takejto osobe vyhnúť, prípadne sa jej rýchlo zbaviť, ak už bohužiaľ majú tú česť. Keď píšete, alebo rozprávate o osobnej skúsenosti s patologickou osobnosťou, znamená to, že v tých chvíľach znovu zažívate množstvo nepríjemných pocitov a riskujete nejaký ten flashback, prípadne neprebdenú noc. A to som už z toho von. Ako sa asi môže cítiť žena alebo muž, ktorá sa v takomto vzťahu práve nachádza ?

Dôvody, prečo svoj príbeh opätovne zdieľam sú dva. Prvý je ten, že chcem povzbudiť obete fyzického i nefyzického zneužívania, že východisko existuje a aktívna obrana má zmysel a druhý nemenej dôležitý je najmä o osvete a aktivizácii ostatných, ktorí môžu poskytnúť obetiam nevyhnutnú pomoc a pochopenie, hoci tento kritický stav sami nikdy osobne nezažili. Mám na mysli predovšetkým tých, v kompetencii ktorých je osud obetí ako sú napríklad sociálni pracovníci, sudcovia a polícia.

Spoznali sme sa v roku 2012 a obaja sme si okamžite padli do oka. Nespájali nás len vzájomné sympatie, ale i pracovná oblasť. Bol to úžasný a pozorný muž, a navyše veľký fešák. Zo začiatku bol veľmi starostlivý, veľa sme sa rozprávali, smiali. O také tri-štyri mesiace som mu plne dôverovala. V minulosti pôsobil v stavebníctve, netrvalo dlho a v našej firme poukázal na prešľapy nášho stavbyvedúceho, s ktorým sme sa neskôr rozlúčili, aby ho sám vzápätí nahradil. Zaviedol poriadok a postupne sa skamarátil aj s našimi klientami. Všetko bolo dokonalé.

Po čase sa začali objavovať také zvláštne drobnosti, ktoré som pripisovala skôr jeho zamilovanosti alebo traume z minulých vzťahov a mávla som rukou. Stalo sa, že náhle odišiel z práce a nedvíhal mi telefón niekoľko hodín, niekedy aj dní, kedy som sa šla zblázniť, či ešte žije. Boli to fázy, keď ma ešte psychicky nelikvidoval, no už ma začínal ignorovať. Postupne pribúdali poznámky typu „ ty ma nemiluješ tak ako ja teba a na tvojom zozname som vždy na poslednom mieste“ alebo“ nemáš to v práci dobre zorganizované a tvoje projekty nie sú práve najlepšie“. Asi tri roky po zoznámení sa výčitky začali objavovať častejšie. Občas to ešte prekladal kvetmi či básničkami. Raz som bola hore, raz dole bez ohľadu na to, čo som vlastne urobila. Tie výbuchy hnevu sa vôbec nedali predvídať. Dokázal na mňa do telefónu pol hodinu vrieskať za to, že som mu predtým nezodvihla telefón. Teraz už viem, že ten chemický koktejl, ktorý som mala v mozgu naservírovaný, mi nespôsobil len rozkol s realitou a odtrhnutie od racionálneho uvažovania, ale aj určitý stav závislosti. Prvý človek, ktorý mi povedal, že ten človek mnou manipuluje, bola moja priateľka zo strednej. Povedala mi, že si všimla, že som akási iná. Doslova mám zmenenú osobnosť. Vždy som bola veselá, do každého nalievala nádej. Teraz som bola vystrašená, unavená, strhaná. Nebola som to už ja.

Keď sme boli spolu už štyri roky, môj pocit viny sa mu podarilo zvýšiť na maximum. Pracoval na tom programovo. Vyčítal mi, že neviem dávať najavo lásku, že myslím len na prácu, peniaze a o neho sa nestarám. Súčasne vo firme preberal na seba ďalšie kompetencie. Koncom toho nešťastného roka som už bola presvedčená, že som v hlbokej podstate zlá ľudská bytosť, s ktorou fakt čosi nie je v poriadku. Medzitým si našiel frajerku, s ktorou ma podvádzal. Ja som reálne už z toho všetkého nemala energiu ani na to, aby som sa naňho za to poníženie nahnevala.

Bola som zmätená, nedokázala som rozlíšiť, čo je pravda a čo nie. V práci som nevládala robiť bežné úkony, začal sa mi zhoršovať zdravotný stav. Toto mu vyhovovalo. Stratila som akcieschopnosť a slepo poslúchala jeho pokyny. V tomto období som bez jeho súhlasu už nevedela urobiť takmer nič. Diktoval mi texty do mailov, posielal dáta z môjho mailu na jeho, úplne ma ovládol.

Neustále vo mne rezonoval pocit viny, že toto si zaslúžim. Kamarátka mi tvrdo povedala, že je to psychopat a musím s ním ukončiť vzťah, osobný aj pracovný. Bolo na ňom však naviazaných v práci viacero projektov, nemohla som ho vyhodiť zo dňa na deň, ocitla som sa v pasci. A on akoby už cítil, že niečo sa deje, ako keď si odtŕhate z tela pijavicu, zmenil svoje správanie a zasa nosil kvety, písal básničky, plánoval dovolenky…

Kdesi na Facebooku som našla test názvom Vaše pocity. Znelo to nevinne. Vyplnila a prišiel mi výsledok. Sedelo to na neho takmer všetko – narcis preceňuje vlastnú dôležitosť, vyžaduje neprimeraný obdiv ostatných, nárokuje si výnimočné zaobchádzanie, k druhým sa správa priam spotrebiteľsky, využíva ich na dosiahnutie svojich cieľov, chová sa arogantne, prezieravo, často druhým závidí, a je presvedčený, že ľudia závidia jemu. Keď som to videla, vravela som si, že veď narcis je predsa ten, ktorý chodí vyobliekaný, vyvoňaný, nie tento hlboko narušený človek.

Bol to moment akéhosi precitnutia a veľkého vnútorného oslobodenia. Prišla obrovská úľava, že ja som predsa len zdravá. Som iba obeťou osoby s narcistickou poruchou. Spomedzi všetkého ma roky najviac gniavilo to znásobovanie pocitu viny. To sa mu aj najviac darilo. Podobne, veľmi veľa klamal. On svojim klamstvám aj sám verí, preto to nemožno rozpoznať. Upravuje si realitu vo svoj prospech, aby v nej dokázal žiť. Aby dokázal vôbec prežiť.

Ocitla som sa na dne, ale to dno ma však prinútilo pohnúť sa. Pripravila som plán. Vedela som, že to musím urobiť v jeden deň – že ho opustím, vyhodím z roboty a zablokujem na všetkých komunikačných kanáloch. Na druhý deň som vstala, obliekla sa a šla do agentúry. Nechala som v nej v tichosti vypísať konkurz na nového stavbyvedúceho. Následne som si zavolala našich dodávateľov a spýtala sa, či sú schopní pracovať pre mňa aj bez nášho stavbyvedúceho. Všetci do radu mi povedali, že toho dňa sa nevedia dočkať. Keď som svojmu spoločníkovi vo firme povedala, že tento človek už u nás nebude pracovať, šiel otvoriť šampanské.

Pamätám si, ako hneď po tom, ako som ho vyhodila, si ma počkal na parkovisku a keď som chcela nastúpiť do auta, vopchal do dverí nohu. Naliehal, aby som s ním odišla niekam, kde by sme boli sami a v pokoji to prebrali. Keď som odmietla, nastúpili vyhrážky. Vravel čosi v zmysle, že veľa o mne vie a môže to proti mne použiť. To bol moment, kedy som konečne pocítila poctivý hnev. Odstrčila som ho so slovami nech zmizne a už ho nikdy nechcem vidieť.

Hoci sme sa definitívne rozišli a v práci dostal výpoveď, ďalej za mnou chodil. Postával na ulici, na parkovisku, na plot mi vešal ruže. Písal mi e-maily z rôznych adries, raz to boli výhražné slová, vzápätí vyznania lásky. Bolo to dosť desivé. Asi po mesiaci som nadviazala kontakt s Tomášom Pourom z Bezpečnej viny, ktorý mi povedal, že ide o patologickú osobnosť, psychického agresora, pravdepodobne až psychopata. Narcisa nemôžete zmeniť, vyliečiť. Môžete sa len začať brániť.

Vzťah s narcisom je náročná škola. Človek sa musí po tom zážitku posunúť. Niekto tým len prejde a k celej skúsenosti sa už nechce vracať. Rozumiem tomu, no myslím si, že mnohým môže pomôcť, že sa k tomu vrátia a celú skúsenosť pod dohľadom odborníka spracujú. Aj tým, ktorí sa v takom vzťahu ešte nachádzajú a nerozumejú, čo sa s nimi deje či ďalším, ktorí sú ešte len v narcisovom hľadáčiku. Mnohí ľudia netušia, čo to narcizmus je, ako patologické osoby fungujú. Fyzické násilie vám dáva určité možnosti inštitucionálnej obrany, no hlboké rany na duši spôsobené psychickým terorom žiaľ vôbec nie. A to by sa malo zmeniť.

Celý príbeh bol zverejnený v rozhovore s Ivou Mrvovou v denníku Postoj 30.1.2021

Autor fotografii Dominik Sepp

Vaše komentáre