1. január 1993 nebol pre mňa celkom slávnostný. Mala som zmiešané pocity, akoby som sa zrazu presťahovala do inej krajiny. Všetko sa zmenšilo, odstrihlo sa kus mojej domoviny, odstrihla sa väčšia časť spoluobčanov.
Moja práca bola spojená s cestami do hlavného mesta. A zrazu som do Prahy chodila ako do cudziny. Kolegovia sa stali cudzinci. Súčasťou našich rozhovorov boli nové otázky: „Ako je tam u vás na Slovensku ?, „Už vám je lepšie bez nás?“
Tridsať rokov stačilo aby som si zvykla a naučila sa dýchať v tom menšom priestore. Naučila som si prepočítavať české koruny na eurá, keď do Čiech zabehnem. Ale pri každom kontakte s ľuďmi v Čechách mi príde myšlienka: veď je to aj moja domovina.
Áno, história prináša mnoho dôvodov preto, že bolo správne sa rozdeliť. Ľudský rozmer tejto zmeny môže byť aj bolestivý.
Tridsiaty krát vítame Nový rok spolu s nádejou pre lepší život občanov samostatnej Slovenskej republiky. Nuž neviem, či bilancia je hodná osláv. Pre mladých ľudí azda áno. Pre staršiu generáciu je tento deň tak trochu nostalgickou spomienkou na život v spoločenstve ľudí jedného veľkého spoločného štátu. Veď stále sme na tom plus mínus rovnako s ekonomikou, s bizarnou vládou, so životnou úrovňou, s pomalým zotročovaním tými mocnejšími.
Som Slovenka, narodila som sa v Československu, som človek prepojený so všetkými bytosťami na Zemi. A ukazuje sa, že stále máme pred sebou jeden spoločný bod programu. Naučiť sa viesť život v spoločenstve rovných, slobodných ľudí. Naučiť sa jeden druhého si vážiť, vzájomne si pomáhať. Odstrániť biedu, chudobu. Zabrániť vojnám.
Text a foto Veronika Bahnová
Vaše komentáre
Leave a Comment