Tomu sa hovorí aj syndróm odloženého života

Tak ako veľa starších ľudí, aj moji rodičia mali na poličkách v obývačke všeličo. Brúsené poháre, porcelánové misy na všetko možné, kávové súpravy, sady tanierov každej veľkosti na mimoriadne príležitosti. Všetko si ešte spolu s otcom kúpili za bývalého režimu.

Ale keď k nám prišli hostia, nikdy sa z nich nepilo. Vytiahli sa len také obyčajné poháre, či šálky na kávu, ktoré aj keď sa rozbijú, tak sa nič také nestane. Často som sa mamy pýtala, že akí hostia by k nám museli prísť, aby vytiahla krištáľové poháre? Jednoducho boli len na okrasu. Vždy som si hovorila, že ja nikdy taká nebudem. A tu ho máš! Presne, ako moja mama. Vo vitrínach sú krásne porcelánové súpravy, ktoré som istý čas zbierala, kupovala, odkladala. Predstavovala som si, ako z nich budem piť  kávu, ako krásne budem každú nedeľu servírovať na drahom porceláne z firmy Zepter.  Vyberiem naleštený príbor, prestriem nažehlený damaškový obrus. A čo keď sa pri umývaní niečo rozbije? To by bola veľká škoda. Tak aj u mňa, presne ako u mojej mamy, brúsené sklo, či porcelán sú len ozdobou na poličkách.

V zásade toto robí asi aj celá naša generácia. Odkladáme si všetko na neskôr. Veľa sme si z toho, ako žili naši rodičia, odniesli  do svojho života, aj keď vieme, že v živote netreba na nič čakať. Učme sa spoločne, že žijeme pre dnešok. Preto som si povedala, že musím urobiť všetko preto, aby moje deti podobný  syndrómom nemali. Zdá sa mi, že zatiaľ sa im to aj darí. Veď skoro všetko nakupujú v IKEA a povedzme si otvorene, to je len na také „jedno“ použitie! Ale čo budú potom robiť s tými mojimi parádnymi súpravami? Dúfam, že nebudú niekde v škatuliach na povale?!

Anna Faberová

Foto Depositphotos.com

Vaše komentáre