To, čo dokáže sugescia, nedokážeme dostatočne vysvetliť, ale jej sila môže mať ohromné účinky

Milí priatelia! Americký lekár Dr. Larry Dussey opisuje prípad zo svojej praxe. Na klinike, kde pracoval ako mladý sekundárny lekár, bol dopravený istý muž so všetkými príznakmi rakoviny žalúdka. Napriek tomu, že výsledky nenaznačovali prítomnosť nádoru, pacient rýchlo chudol, mal veľké bolesti brucha, opúšťali ho sily. Lekári stáli pred neriešiteľnou záhadou. Až kým jedného dňa sám pacient odhalil svoje tajomstvo. Musí vraj zomrieť, lebo manželka poverila zlú susedu, aby ho „počarila“ tým, že spálila kúsok jeho vlasov, čím mu poškodila zdravie. Presvedčovanie lekárov, že také niečo vôbec nie je možné, bolo márne. Situácia sa vyhrotila a tak sa lekári rozhodli použiť lesť a „prekliatie“ zrušiť. Okolo polnoci vzali pacienta do laboratória, skalpelom mu odrezali chumáč vlasov, ktorý slávnostne spálili v Petriho miske na modrastom svetle horiacej tabletke, na znižovanie krvného tlaku. Tým bol pacient „vyslobodený“ pod podmienkou, že o tom nikdy nikomu nič nepovie. A čuduj sa svete, pacient za pár dní uzdravil.  To, čo dokáže sugescia, nedokážeme dostatočne vysvetliť. Jej sila však môže mať ohromné účinky. „Uprostred zimy som sa dozvedel, že mám v sebe neporaziteľné leto“ – napísal francúzsky filozof Albert Camus (1913 – 1960), nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 1957. Je to vynikajúci obraz toho, čoho sú schopní ľudia, keď sa vedia čo len na malú chvíľu odpútať od svojej choroby a hľadieť na ňu z určitého odstupu, ako na niečo, čo existuje, ale ich celkom nepohltí. Veď čoho sa bojíš, tomu dávaš silu. Ak živíš nádej, strach vyhladuješ až na smrť. Sebaľútosť nikomu nepomôže, ani nevyrieši problém. „Ak vám život ponúkne citróny, urobte si z nich citronádu“ – radí psychológ svojim pacientom a pokračuje: „Nedajte sa iba liečiť, ale aj sami konajte!“ Wilma Rudolph (1940 – 1994) bola dvadsiata z dvadsiatich dvoch detí. Narodila sa predčasne a boli pochybnosti, či vôbec bude žiť. Keď mala štyri roky dostala obojstranný zápal pľúc a šarlach, ochrnula jej ľavá noha. Bola prinútená nosiť kovovú výstuž, bez ktorej nedokázala chodiť. Ako trinásťročná sa začala venovať rytmickej chôdzi, o čom lekári hovorili, že je to zázrak. V tom istom roku sa rozhodla stať bežkyňou. Zúčastnila sa na preteku a do cieľa dobehla posledná. Takto to dopadlo i niekoľko nasledujúcich rokov. A potom ďalšie. Odvtedy vyhrala každé preteky, ktorých sa zúčastnila. A toto mladé dievča, ktorému povedali, že nikdy nebude chodiť, získalo tri zlaté olympijské medaily. „Mama ma učila ešte ako malé dieťa, aby som verila tomu, že dosiahnem akýkoľvek cieľ, ak to budem chcieť. Tým prvým bola chôdza bez výstuhy“ – vyznáva Wilma. Hovorí sa, že zostať pozitívny aj počas životných skúšok, dokáže človeku pomôcť viac, ako tá najmodernejšia medicína. Istý fotograf urobil nádhernú fotografiu dvoch kvapiek rosy na steble trávy. Všetci sa ho pýtali, kde urobil taký prekrásny záber. „Na kopci odpadkov“ – znela odpoveď. Pýta sa mladý klaun starého klauna, ktorý sa živí touto prácou už 40 rokov a stále je plný vitality a sily, ako to robí. Ten okamžite odvetil: „Každý deň vyskúšaj niečo nové. Vo chvíli, keď prestaneš skúšať, si skončil.“ Nikdy by sme sa nemali báť robiť čosi nové. Netreba zabúdať, že Noemovu archu postavil jeden človek a Titanic veľká skupina profesionálov.